Miško a cesta za dúhou

Miško a jeho červená čiapka

Miško mal tri roky a nosil malú červenú čiapku. Niekoľkokrát sa posadil na prah svojej chatky a pozeral, ako sa obloha hrá farbami. Keď sa raz na nebi objavila dúha, Miško sa rozhodol: "Pôjdem pozrieť, kam sa ukrýva jej koniec."

Najskôr prešiel cez voňavú lúku. Medzi kvetmi bzučala včielka Lila. "Ahoj, Lila," pozdravil ju Miško. "Vieš, kam ide dúha?" Lila si poslušne sadla na kvet a zamyslela sa. "Dúha sa usmieva na svet, Miško. Skús ísť smerom, kam vietor pohne trávou." "Ďakujem," povedal Miško a šiel ďalej, keď si zacítil chladivý vánok na kožúšku.

V lese sa stretol s veveričkou Emou, ktorá nosila oriešky do svojej skrýše. "S Emou sa môžeš schovať pred dažďom," povedala jej mama veverička, ale Ema sa usmiala a pozvala Miška k veľkému smrekovému stromu. "Dúha prišla s dažďom a slnkom spolu. Počúvaj—možno ti strom povie, kam ísť." Strom šumel a Miško zatvoril oči. Vtom zacítil vôňu ihličia a vedel, že má pokračovať ku rieke.

Na brehu rieky mu zaplával malý rybník Niko. "Ahoj, Niko," zamrmlal Miško. "Ahoj, Miško," zabublal Niko. "Dúha sa zrkadlí vo vode, niekedy sa zdá, že koniec dúhy je pod hladinou. Ale pozri—prúdy ťahajú kamienky ďalej. Skús sledovať, kam plávajú borovičky z brehu." Miško položil dlaň na tečúcu vodu a sledoval malé vetvičky, ktoré plávali dolu prúdom. Viedli ho ku kamienkovému mostíku, na ktorom stálo pár škeriacich sa konárov.

Za mostíkom sa začínali kopce. Tam žil kozlík Martin. Martin stál na skalke a pozeral na oblohu. "Skoč hore, ak chceš vidieť ešte ďalej," zavolal mu Martin. Miško srdiečkovo poskočil, ale predtým než vyšplhal, si všimol, že mu do trávy zapadla jeho červená čiapka. Zastal, pohnutý: "Ach, moja čiapka!"

Martin zbehol dolu. "Neboj sa, Miško, pomôžem ti." Spolu si podali labky a pozerali okolo – čiapka sa blyšťala medzi listami. Keď ju našli, Miško bol šťastný a objal Martina: "Ďakujem, Martin. Bez teba by som ju nenašiel." Martin sa zasmial a povedal: "V prírode sa pomáha. To je tiež koniec dúhy – keď sme spolu."

Keď sa Miško vyšplhal na vrch kopca, videl more. Bolo vzdialené, ale farby oblohy tam tiež tancovali. Pri brehu sedela čajka Mária a čistila si pierko. "Ahoj, Miško," zakrákala čajka. "Hľadám koniec dúhy," povedal Miško a ukázal rukou. "Kde je?" "Dúha sa končí tam, kde sa ľudia a zvieratká cítia dobre," povedala Mária a preletela nad zeleným zálivom. "Niekedy je koniec dúhy pri domčeku, niekedy pri kameni, niekedy v srdci."

Miško sa napokon posadil na piesok a pozrel sa späť cestou, ktorú prešiel. Lúka, les, rieka, kopce, more – všade stretával nové tváre a počul nové príbehy. Nádherná dúha sa zrazu zdala bližšie, ale nie preto, že by ju našiel na nejakom mieste. Zdalo sa mu, že každé priateľské gesto bolo malým kúskom dúhy.

Keď sa stmievalo, Miško pocítil maličkú únavu a túžbu vrátiť sa domov. Vrátil sa cez mostík a lúku, kde ho čakali Lila, Ema, Martin aj Mária na malej piknikovej deke. Priniesli bobule, horúci čaj a úsmevy. "Dúha je krásna, ale najkrajší koniec je doma, s priateľmi," povedal Miško, keď si natiahol čiapku naspäť. Všetci sa zahihotali a spolu sledovali posledné farebné pásy na oblohe.

Keď sa vrátil do svojej chatky, mama mu privinula čiapku a povedala: "Doma je koniec každého putovania, ak tam nájdeš pokoj a priateľstvo." Miško zaspal s úsmevom a sníval o lúkach, ktoré ešte raz navštívi.