Tobko a kamienok, čo zmizol v prúde

Tobkovo kamienkové dobrodružstvo

Na mäkkom brehu pri veľkej vŕbe sedel vydrík Tobko a trielil kamienky tak, až im iskriace farby rozprávali príbehy. Najradšej mal zaoblený, modrastý kamienok, ktorý mu pripomínal hladinu rieky počas slnečného dňa. Vložil si ho do malej škrupinky od žaluďa a nosil ju ako talizman.

Raz prišiel k rieke pes Fero, ktorý sa rád vrtel pri vode, a mačka Mína, čo si občas sedávala na plote a dívala sa na hladinu. Videli Tobka, ako sa hrá.

„Ukáž, Tobko, ten tvoj kamienok,“ povedal Fero a lietavo si čuchal k škrupinke.

„Je to môj najobľúbenejší,“ usmial sa Tobko a opatrne vybral kamienok. Leskol sa modro, akoby v ňom bol kus nebo. Tobko položil kamienok na hladký kameň a chcel ho ešte raz obláčať medzi prstami.

Napriek tomu, čo si predstavoval, jediná neposedná vlna ho šuchla a kamienok sa odkotúľal po šmykľavej hladine prúdu. Tobko rýchlo vyskočil, ale prúd ho ľahko odniesol ďalej, kamienok sa zatočil v malom víre a zmizol pod hladinou.

„Och, môj kamienok!“ zvolal Tobko a prikryl si hlavu labkou. Srdce mu bilo ako buboník.

Prvý ostal stáť Mína. „Neboj sa, pozrieme sa,“ povedala pokojným hlasom. Brano, medvedík z blízkeho lesa, ku nim práve prišiel s košíkom borievok a počul výkrik.

„Čo sa stalo, Tobko?“ spýtal sa Brano a ohliadol sa po rieke.

„Kamienok mi ušiel do víru. Je hlboko a voda je rýchla,“ vysvetlil Tobko, oči sa mu leskli. „Bojím sa, že ho nikdy nenájdem.“

Vtáčik Ľubko pristál na konári nad nimi a pozeral sa z výšky. „Možno vidím miesto, kde sa zatúlal,“ zamyslel sa. „Ria, rybka, neplávaš tu náhodou?“ zavolal do bublinkujúcej vody.

Ria, drobná rybka s pruhmi ako perie, plávala vo svojej cestičke a nechápala, prečo by súcit s vydríkom mal byť výnimočný. Keď počula o stratenej drobnosti, zvrtla sa a prisľúbila: „Pozriem sa medzi rastlinami, mamička ma učila dobre hľadať.“

Tobko sa priklonil nad vodu a kričal: „Kamienok, ak ťa nájdem znovu, prisahám, že už nikdy nepôjdeš bez dozoru.“

Mína sa položila pri brehu, Fero zabočil nosom do vĺn a Brano si smelo natiahol labku. Všetci sa snažili, každý po svojom. Ale prúd bol silný a kamienok sa schoval medzi vodné rastlinky v hlbšom kúte rieky.

„Musíme vymyslieť plán,“ povedala Mína ticho. „Skupina je silnejšia než jeden vydrík s malou škrupinkou.“

Najprv skúšali vytiahnuť kamienok hrubou vetvou. Vetva sa však ohla a sklzla späť do vody. Potom chcel Fero skočiť za kamienkom, ale Tobko mu chytil labku: „Voda ťa strhne, Ferko.“

Vtedy sa Ria priblížila. „Dovolím vám, že sa pozriem bližšie,“ navrhla jemne. „Videla som miesta, kde sa kamene zasekávajú medzi koreňmi. Ak ma poviete, čo mám hľadať, budem múdrejšia.“

„Je to modrý, maličký kamienok. Leskne sa ako nebo,“ vysvetlil Tobko a ukázal miesto, kde videl posledný záblesk.

Ria zmizla v trblietavom prúde, predsa len bola menšia a vodu veľmi dobre poznala. Zatvárali oči a čakali. Chvíľa pretiekla v tichu, ktoré nebolo smutné, len napäté. Po chvíli sa Ria vrátila a priniesla niečo malého na šupinách.

„Tu je,“ povedala Ria a vyplávila kamienok na plytčinu, kde ho zachytili labky Brana a pazúriky Márie (Mína pomohla opatrne). Tobko sa roztriasol od radosti a skočil dopredu.

„Ďakujem, ďakujem vám všetkým!“ zajachtal Tobko a pritúlil si modrý kamienok. Cítil, ako mu srdce tlčie rýchlejšie, ale to tlkot bolo teraz prepletené s teplom priateľstva. „Bez vás by som ho nenašiel.“

Brano si mantinelom ohmatol košík borievok a zasmial sa: „Vidíš, Tobko, niekedy sa zázraky stanú, keď každý prispeje malou pomôckou.“

Mína upravila si fúzy a povedala s jemnou pýchou: „A niekedy stačí trpezlivosť. Ria vedela, kde sa kamienok schováva, len sme jej museli veriť.“

Tobko položil kamienok späť do škrupinky, ale tentoraz si ho nedal do tlapičky hneď. „Môžeme ho dať ku kameňu pri vŕbe, aby sme si ho všetci občas pripomenuli?“ navrhol. Všetci prikývli.

Pod večerným nebom posadili kamienok na spomínaný kameň, aby každé zvíre, čo prechádzalo, mohlo vidieť, čo znamená priateľstvo. Keď sa zatiahol vetrík, lístie vŕby šumelo a všetci cítili, že pri rieke je miesto, kde sa majú navzájom.

Tobko sa pritúlil k Míne, Fero položil hlavu na labky, Brano si obrátil drevený košík a Ľubko si zaspieval jemnú pieseň. Ria sa vrátila do svojich vĺn a svet sa znova upravil do pokoja.

Odvtedy Tobko vedel, že niektoré veci nemožno mať len pre seba. Niekedy stačí podeliť sa o starosť a dovoliť druhým pomôcť — vtedy sa stratí strach a zostane radosť.