Anka a farbičkový les

Anka a dverička pod kapustou

Anka má tri roky. Jedného popoludnia hrabala v záhradke, keď jej malá ruka natrafila na drevenú dveričku ukrytú pod veľkým kapustovým listom. Bola taká drobná, že by ju prehliadol dospelý. Anka ju však opatrne otvorila a za dveričkou zazrela schodík, ktorý viedol dole, dolu, až do svetielkujúceho lesa.

„To je dvere pre malé nohy,“ zašepkala Anka a schodíky zišla, aby zistila, kam vedú.

Na konci schodov sa rozprestieral les plný tichých zvukov: listy šepkali, kvapky rosy sa ligotali a nad hlavou plávali farebné motýle. Pri potoku sedela jednorožka s lesklou hrivou, ktorá každý krátky okamih vysypala z konského čela drobnú iskričku ako rozprávkový sneh. „Ahoj,“ pozdravila ju jedinorožka Smieška. „Volám sa Smieška. Ty si kto?“

„Volám sa Anka,“ povedala Anka a usmiala sa. „Mám tri roky.“

Z kríčka vykukol malý dráčik, ktorý namiesto ohňa fúkal bublinky. „Ja som dráčik Cinko,“ zasmial sa dráčik Cinko a jeho bubliny zacinkali ako zvončeky. Pri nich sa objavila víla s maličkými štetčekmi v ruke. „Som víla Mirka, maľujem kvapky rosy na kvety,“ povedala a poškriabala Anku po ramienku, aby jej zostala vo vlasoch malá kvapka farby.

Zo zeme vystrčil hlavu škriatok so šiltovkou plnou lístkov. „Ahojte, som škriatok Škubko, varím muffinky z machu,“ zasmial sa. A napokon sa zospodu veľkého stromu vytiahol obor Braňo. Nebol vôbec strašný; mal obrovské ruky, ktorými nežne držal spadnutú gaštanovú loptičku. „Sú to moje známky smiechu,“ povedal Braňo vážne a podal Anke maličkú gaštanovú loptičku.

Stratený tón dúhy

Les bol veselý, až kým Smieška nepochmúrila tvár. „Dúha, čo má nad lesom svoj klenot, stratila jeden tón,“ povedala. „Bez toho tónu jedna farba nezazví každý večer a niektoré kvety nemajú na raňajky svoju iskru. Snažili sme sa ju nájsť, ale bez dieťaťa by to nebolo možné.“

„Prečo práve dieťa?“ opýtala sa Anka. Stiahla si rukávy a postavila sa rovno. „Ja môžem pomôcť.“

„Dúha potrebuje smiech,“ vysvetlila Mirka. „Jeden tón dúhy je to, čo znie ako detský smiech. My dospelé bytosti už trochu zabudli, ako znie ten najčistejší smiech.“

Anka sa pousmiala. Bola zvedavá, čo vznikne, keď spojí svoje smiechy s pomocou priateľov. Smieška prikývla: „Ak dajú spolu ruku jednorožka, dech dráčika, štetček víly, mrkvu škriatka a dych obra – a k tomu dievčatko, ktoré zaspieva svoj smiech, dúha dostane chýbajúci tón.“

Škubko priniesol malú mrkvu pre rytmus, Cinko pripravil veľkú bublinu, do ktorej sa dalo zapískať, Mirka namaľovala na trávu kruhy farieb, Braňo privial obláčik jemným vánkom a Smieška sypeila iskričky. Anka stála medzi nimi a premýšľala, ako znie jej smiech.

„Zamysli sa na niečo, čo ťa vždy poteší,“ navrhla víla Mirka. „Na bubliny, na maminu pusu, na koláčik, ktorý ti rozmrví prsty.“

Anka zavrela oči a myslela na všetko pekné: na chrumkavé jabĺčko, na maľovanie prstami, na to, keď ju otec zdvihne vysoko nad hlavu. Do tváre sa jej vrátil smiech, malý a jasný ako zvonček. Najprv šepkom, potom hlasnejšie. Smiech vyletel z jej hrdla a skamarátil sa s bublinou dráčika Cinka, ktorá v sebe zachytila ten zvuk ako tajný vánok.

Smieška pohla hlavou a z jej rohu vypadla posledná iskra. Mirka namaľovala iskru do bubliny, Škubko zakrájal mrkvu tak, aby vydávala drobný tón, Braňo do nej prispechal teplý vánok. Keď všetko zacinkalo spolu, bublina vyletela hore a praskla – a z prasknutej bubliny sa rozutekal lesklý tón, ktorý zafarbil oblohu jednou novou farbou, jemnou ako medový sen.

Všetci sa zrazu smiali – Smieška pískala, Cinko fúkal malé bubliny, Škubko sa potkol o vlastnú šiltovku, Mirka zatlieskala štetčekom a Braňo zabudol, že je veľký, a zatancoval malý kroček. Ankin smiech sa spojil s ich smiechmi a dúha sa rozžiarila celá, až aj kvety pod ňou otvorili korunné lístky a napili sa farby.

„Ďakujeme, Anka,“ povedala Smieška a položila jej na rameno jemnú stužku z dúhového vlásku. „Keď budeš niekedy smutná, natrhaj si tú stužku a spomeň si na nás.“

Anka cítila teplo v srdiečku. Pobozkal žiadny obor jej pery na líce a veselý dráčik jej dal jednu z bublin. Potom sa všetci rozlúčili. Braňo pre ňu otvoril dveričku pod kapustou a Anka šupla von s malým darčekom – stužkou na zápästí a vôňou lesa vo vlasoch.

Domov prišla pokojná a spokojná. Keď večer ležala v postieľke, ešte videla na okne odlesk novej farby dúhy. Stisla stužku v dlani a usmiala sa, pretože vedela, že kdekoľvek sa stratí smiech, môže ho priniesť späť – stačí len jedno malé dieťa s veľkým srdiečkom.