Janko a šál plný smiechu

Janko a šál plný smiechu

Janko Ježko mal šál. Bol presne taký, aký si žiadal každý jeho deň: červený ako jablko, mäkký ako mach a o niečo príliš dlhý, aby si ho mohol motkať trikrát okolo krku. Šál mu nosila babka na narodeniny a Janko si ho veľmi vážil. Keď sa smial, šál sa trochu trasol — a keď sa hral, šál sa znovu zatočil. Janko ho nosieval aj pri hraní v lese i pri čítaní pod lipou.

Ráno, keď sa zobudil, našiel v dome iba svoju malú batožinu s kociek a za ňou prázdny vešiak. Šál nikde. Janko si prebehol labkou po krku, zamračil sa a zavolal: „Babka, videla si môj šál?“

„Umyla som riad, ale šál mi neprišiel do rúk,“ odpovedala babka z kuchyne a zasmiala sa, pretože v miske bublalo. „Skús sa ísť pozrieť do záhrady, možno si ho nechal na lavičke.“

Janko bežal k lavičke pri potoku. Lavička bola prázdna, no pri nej sa niečo triaslo — bol to hadík, ktorý si prvýkrát v živote obzeral vlastné odtiene. „Nie som to ja,“ povedal had ukecane a špičkou sa dotkol zeme.

Janko si s ťažkým srdcom sadol pod lipu a vzdychol si. Najradšej mal svoj šál, lebo mu pripomínal babkine objatia. „Musím ho nájsť,“ zašepkal a rozhodol sa opýtať kamarátov.

Prvou bola sova Zuzka. Sova žila vo veľkom starom dubu a vždy vedela, kde kto čo stratil. „Ahoj, Zuzka,“ pozdravil Janko. „Nevidela si môj červený šál?“

Zuzka zahuhňala a premetila krídlami. „Večer som videla niečo červené u studničky. Myslela som, že to je čerešňa, ktorú vietor strhol. Ale keď som sa priblížila, vedela som, že by to mohol byť šál — alebo vlajočka pre hmyzie preteky.“

—„Vlajočka?“ — spýtal sa Janko s očami veľkými ako gombíky.

—„No áno,“ pošupla Zuzka, — „sú tu mravce, čo si robia trate. Možno im treba značka.“

S Zuzkou vyrazili ku studničke a zbadali maličkú mravenčiu kolónu. Na skale vedľa kolóny ležal šál, ktorý pomaly fúkal vietor. Lenže v tom momente prišla líška Fero. „Aha — zástava! Skvelé, práve teraz, keď sme zakladajú tím pre hru na pirátov,“ vyhlásil Fero a než stihol Janko protestovať, jemne uchopil šál do papule a zmizol v húští.

Janko sa rozbehol za ním, volal: „Fero, počkaj! To je môj šál!“

Fero sa zastavil pri starom paši, položil šál na zem a škodoradostne vravel: „Prečo by mal prijímať, keď si prvý, kto ho vidí? Navyše si ho vôbec neoznačil. To by bol hodiaci šál do hry!"

„Ale babka ho urobila pre mňa,“ snažil sa vysvetliť Janko. Keď však videli, že šál sa zabudol vo vetre a preletel ku kríkom pri jazierku, všetci sa rozbehli za ním — sova, líška, žabka Hanka a veverička Katka. Nedorozumenia sa rýchlo zhlukli ako bublinky v kope medu.

Žabka Hanka myslela, že šál je nový kúsok žabieho vodného móda a že sa dá položiť na vodu ako malý ostrovček. Veverička Katka si predstavila, že z neho bude perfektný prehoz na stromový piknik. A sova Zuzka naďalej tušila, že to môže byť vlajka pre preteky mravcov. Všetci mali pravdu — a zároveň nikto nepočul, keď Janko hovoril, že šál patrí jemu.

Keď šál pristál na hladine jazierka, žabka vyskočila, sadla si naň a zasmiala sa obom nohám, ktoré sa jej šmýkali vo vode. „To je pohodlné!“ kricala Hanka. „Môžem byť kráľovnou jazierka!“

Janko sa potichu postavil na breh a sledoval, ako sa jeho šál stáva ostrovom, vlajkou a prikrývkou súčasne. Zrazu sa mu z očí vytratila starosť a nahradil ju nápad: čo keby urobili veľký piknik a všetci si šál na chvíľu požičali? Bol by to kompromis — a navyše by bolo zaujímavé vyskúšať, čo dokáže šál spoločne s priateľmi.

„Čo keby sme mali piknik?“ navrhol Janko. „Prenesiem tam koláčik, Zuzka prinesie trubičky s medom, Fero môže priniesť varené gaštany, Hanka donesie lístky pre skákajúcu súťaž a Katka obetuje svoju najlepšiu škrupinku na talírek.“

Všetci sa na seba pozreli a začali sa smiať. Nedorozumenia sa rozplynuli ako ranná hmla. Šál po chvíli ležal na tráve a vyzeral, akoby žiaril — a keď si ho niekto prehodil cez ramená, všetci sa začali chichotať a smiať, bez toho, aby vedeli prečo.

„To nie je obyčajný šál,“ zasmiala sa Zuzka. „Keď sa nosí pri kamarátstve, začne robiť vtipy.“

„Ja cítim, ako sa mi pri šále rozohrieva bruško smiechom,“ hlásila Hanka, ktorá si ho obkrútila okolo krku. Katka zas skákala ako čertík a Fero si ho natiahol na hlavu ako pokrývku. Všetci sa rozosmiali aj vtedy, keď sa snažili hrať vážne pirátov.

Babku to potiahlo z kuchyne, lebo počula ten zvláštny smiech. Keď prišla ku skupinke, Radostne zvolala: „Tak to som nečakala! Môj šál sa stal cirkusom?“

„Možno to nie je kúzlo, babka,“ povedal Janko a pozrel na ňu s úprimnou tvárou. „Možno je to len náš šál. Keď sa oň podelíme, sme šťastnejší.“

Babka prikývla a sadla si k nim. „Kedykoľvek sa dá podeliť, je to kus radosti navyše,“ povedala. Vytiahla malú krabičku s koláčikmi a položila ju na šál. Vtom si všetci uvedomili, že šál naozaj neslúži len jednému človeku — rozprestrel sa uprostred lúky a stal sa miestom, kde sa stretávali a delili.

Keď sa deň chýlil ku koncu, Janko si opäť obkrútil šál okolo krku. „Ďakujem,“ povedal jednoduchým hlasom. „Ďakujem, že ste mi pomohli nájsť iný význam šálu.“

Všetci sa prihovorili, že šál zostane v dome u Janka, ale že každý, kto bude potrebovať, si ho môže na chvíľu požičať. A tak každý vedel, že stačí len opýtať sa a podeliť sa. Šál ostal červený, ale teraz bol aj trochu žltý od smiechu, trochu zelený od trávy a spevný od všetkých príbehov, ktoré si na ňom vyprávali.

Keď sa Janko večer uložil k spánku, pocítil teplo nielen od šálu, ale aj v srdci. Vedel, že nie je dôležité, komu patrí jeden kúsok látky — dôležité je, že ho možno použiť na to, aby sa pri ňom stretávali priatelia. A to bolo to najkrajšie kúzlo zo všetkých.