Medvedík Bruno sa učí nebáť tmy

Medvedík Bruno býval s mamou a ockom v útulnom brlohu pod veľkým smrekom. Cez deň bol odvážny. Preskakoval korene, liezol po pňoch, hľadal lesné jahody a nebál sa ani poriadne hlasného ďatľa. No keď slnko zapadlo a v izbičke zhasla lampička, Bruno si vždy rýchlo vytiahol perinu až po uši.

V tme sa mu každý tieň zdal väčší. Vetvička pri okne vyzerala ako dlhá ruka a tiché šuchnutie lístia mu pripomínalo kroky neznámeho obra. „Mami,“ zavolal každý večer, „môže zostať svetlo zapnuté?“ Mama ho nikdy nevysmiala. Prišla, pohladila ho po hlave a sadla si na okraj postieľky.

Jedného večera povedala: „Bruno, dnes ti ukážem jedno tajomstvo. Tma nie je miesto, kde všetko zmizne. Keď zhasne slnko, veľa krásnych vecí sa práve vtedy zobudí.“ Bruno sa na ňu nedôverčivo pozrel, ale chytil ju za labku.

Nočná prechádzka

Vyšli iba pár krokov pred brloh. Mama priniesla malý lampáš, no nechala ho svietiť len slabučko. Najprv Bruno počul svoje vlastné kroky. Potom si všimol jemné cinkanie potoka a vzdialené húkanie sovy. „To je Ela,“ usmiala sa mama. „Každú noc kontroluje les.“

Z trávy sa zrazu zdvihli tri zelenkasté svetielka. Bruno sa schoval za mamu, ale svetielka sa iba pokojne vznášali vo vzduchu. „Svetlušky,“ vysvetlila. Jedna z nich pristála Brunovi na labke. Bola maličká a vôbec nevyzerala strašidelne. Bruno sa prvýkrát usmial.

Pokračovali k malej lúke. Bez slnečných lúčov vyzerala úplne inak než cez deň. Nad stromami visel veľký okrúhly mesiac a v kvapkách rosy sa odrážali hviezdy. Bruno mal pocit, akoby niekto rozsypal po tráve tisíce diamantov.

„Počúvaj,“ povedala mama. Bruno zavrel oči. Počul cvrčky, listy, potok a tichý vietor. Žiadne strašidlá. Iba les, ktorý si žil svojím nočným životom. Keď oči znovu otvoril, všimol si tieň vysokej jedle. Bol to presne taký tieň, akého sa doma bál pri okne.

Mama sa postavila medzi mesiac a strom a jej tieň sa natiahol cez polovicu lúky. Bruno sa rozosmial. „Mami, ty si obrovský medveď!“ Potom urobil to isté. Jeho malý tieň mal zrazu dlhé labky. Spoločne robili smiešne postavičky, až sa Bruno chytal za bruško od smiechu.

Tma má svoje farby

Na spiatočnej ceste mama lampáš úplne zhasla. Bruno na okamih stuhol, no držal ju za labku. Po chvíľke si oči zvykli. Zistil, že noc vôbec nie je čierna. Bola tmavomodrá, strieborná od mesiaca, zelená tam, kde svietili svetlušky, a teplá žltá pri oknách ich brloha.

Keď prišli domov, Bruno sa pozrel na vetvičku pri okne, ktorá ho každý večer strašila. Mama otvorila záves. Bola to iba tenká konáriková ruka smreka, ktorá sa vo vetre jemne kývala. „Takže žiadny obor?“ spýtala sa. Bruno pokrútil hlavou. „Iba strom, ktorý mi máva dobrú noc.“

V postieľke si Bruno tentoraz nechal lampičku rozsvietenú iba chvíľu. Potom ju sám zhasol. Keď sa v izbičke objavili tiene, pomenoval si ich. „To je stolička. To je môj košík. A to pri okne je smrek.“ Za stenou zašušťalo lístie. „A to je vietor.“

Stále cítil malý uzlík v brušku, no už nebol taký veľký. Vedel, že odvaha neznamená, že sa človek nikdy nebojí. Niekedy znamená iba urobiť jeden malý krok, aj keď sa trochu bojí.

Na druhý večer vyšiel Bruno pred brloh sám až ku kameňu pod smrekom. Na tretí večer sa išiel pozrieť na svetlušky. A o pár dní už mame rozprával, ktoré hviezdy videl pred spaním.

Odvtedy si každú noc pred zaspaním vybral jednu peknú vec, ktorú v tme počul alebo videl. Raz to bol mesiac, inokedy cvrček či vôňa ihličia. Potom zavrel oči a spokojne zaspal. Tma už preňho nebola prázdna. Bola plná známych tichých zázrakov.