Sára a lesklá mušľa

Sára a lesklá mušľa

Za veľkým hladkým kameňom pri pobreží zálivu sa blyšťala biela mušľa. Malá tuleňka Sára ju videla z diaľky a veľmi túžila pozrieť sa dovnútra. Sára mala tri roky. Jej plutvy boli ešte krátke, ale oči mala veľké a zvedavé.

„Pozri, mami, tam je mušľa!“ zaveselo sa Sára o matracom v zálive. Mama sa usmiala a opatrne ju posunula bližšie ku kamienkom. Voda medzi skalami však bola plytká a prúd jemne ťahal okolo skaly. Sára sa napla, napla — a mušla len kúsok unikla ďalej za hladký kameň.

Sára sa zamračila. Bola veľmi blízko, ale nedosiahla. Zhlboka sa nadýchla morského vzduchu a položila hlavičku na plutvu. Vtom prišiel Fero, drobná rybka so strieborným chvostíkom.

„Ahoj, Sára,“ zavlnil Fero. „Čo sa deje?“

„Tá mušľa za kameňom je taká pekná,“ povedala Sára. „Chcela by som ju vidieť, ale neviem, ako sa k nej dostať.“

Fero sa obkrútil okolo skaly a nahliadol za ňu. „Je tam prúd, trošku hlbšie, ale ja sa tam dostanem. Počkaj chvíľku!“

Len čo Fero zmizol, pristála na kameni Kačka s mokrými perami. „Videla som vás z brehu,“ zakvačala. „Môžem pomôcť držať mušľu, aby sa nehýbala?“

„Ďakujem, Kačka,“ povedala Sára s trochou hanblivosti. „Len sa bojím skočiť tam, kde je hlbšie.“

Kačka zakývala perami. „Neboj sa, skočíme spolu pomaly. A stemnou môže byť s nami aj Terezka, stará korytnačka. Ona pozná prúdy.“

Terezka prišla pomaly, posúvajúc sa po skalách. „Dobre, že ste zavolali,“ povedala tichým, hlbokým hlasom. „Prúdy poznám. Ak budeme spolu, dá sa to bezpečne urobiť.“

Sára sa cítila trochu pokojnejšie. „Ale ako to spravíme, aby sme mušľu nevytiahli z mora?“ opýtala sa. „Nechcem ju zraniť.“

Fero sa vrátil a namiesto veľkej odvahy, ktorú by urobili dospeláci, navrhol jednoducho: „Ja zaplapkám okolo mušle a vytlačím ju k tvojej plutve. Kačka ju môže jemne chytiť zobákom a Terezka dozerá, aby prúd nesilnel.“

Všetci sa dohodli. Fero zaplachtil malými plutvičkami a okolo skaly sa vytvoril jemný vír. Mušľa sa trošku pohnula. Kačka natiahla krídla, nabrala vzduch a jemne strčila zobákom do mušle tak, aby sa nezahlcovala vodou. Terezka stála pri vyvýšenej skale a šepkala: „Pomaly, pomaly…“

Sára vystrčila plutvu a zľahka dotkla mušle. Bola hladká a studená. Všetci sa priblížili a pozreli do vnútra. Bola tam drobná perla, jasná ako mesiačik. Sára si ju predstavila ako malé svetielko.

„Je krásna,“ pochválila Kačka.

„Môžeme ju nechať tu, nech svieti v zálive,“ navrhla Terezka. „Ale Sára, ty si ju prvá uvidela. Dám ti malú škrupinku na pamiatku, ak chceš.“

Sára sa usmiala až po fajn. „Ďakujem. A viete čo? Najviac som sa naučila to, že mať priateľov pomáha a že sa netreba hanbiť požiadať o pomoc.“

Všetci sa zasmiali. Fero zatlieskal chvostom, Kačka zakvačala veselo a Terezka sa pokojne pousmiala. Mama Sára pristúpila bližšie a povedala: „Vidíš, Sára, niekedy stačí povedať, že potrebuješ pomoc, a svet sa hneď javí ľahší.“

Poobede si sadli na teplý kameň a pozorovali plávajúce oblaky nad morom. Dali si malé občerstvenie z rias a ranných červíkov, podzvihli peruti a spievali si tichú pieseň o priateľstve. Mušľa ostala v zálive, trochu posunutá, aby sa perlička leskla každému, kto prišiel pozrieť.

Sára si pritúlila perličku do škrupinky, zasmiala sa a zaspala počas tlmeného šumenia mora. Vedela, že zajtra ju čakajú nové objavy — a že pri tom nebude sama.