Krtko Ferko a tajomstvo aquaparku

Keď v aquaparku bublinky tancovali ako malé svetielka nad hladinou, Krtko Ferko urobil prvý skok do veľkej vodnej ríše. Malé nožičky mu neverili, keď sa kolotoč striekajúcich fontán točil okolo neho. mama sa usmiala a zatiaľ sušila uterák pri lehátku.

Ferko chcel preskúmať každý kúštik. Chytal pramienky vody, smial sa, keď mu šmýkali po kožúšku. Potom zbadal v zrkadle vody drobnú svetlučku, ktorá sa prihrnula pod mostík a zmizla v temnej rúre toboganu.

„Pozri, mami, svetielko!“ zvolal Ferko a vybehol za ním. Chcel len pozrieť, odkiaľ pochádza. V tom sa voda ozvala hlasnejšie a tunel sa pred ním zatočil. Keď sa pozrel späť, mama bola ďaleko pri bufete a ťažko sa medzi vlnami hľadalo miesto. Ferko pocítil, že je sám.

Samota mu nenašla miesto v srdiečku a telo mu poskočilo. „Neplač,“ poradil si v duchu. Krtko Ferko sa rozhliadol po známkach — po vôni pôdy, po šumení, po kope oblázkov, ktoré obvykle ležali pri východe. Všetko však vyzeralo inak v tej veľkej vodnej krajine.

Zrazu sa na okraji malého bazénika ozval jemný hlas. „Si stratený, malý krtko?“ Žabka Zuzka sa vlnila na lístku lekna a jej oči žiarili súcitom. Žabka Zuzka vedela plávať aj skákať, no z vody nevystupovala, lebo mala rada, keď jej nožičky boli v teplej vode.

„Stratil som sa,“ priznal Ferko ticho. „Neviem, kde je mama.“

Žabka sa zamyslela a potom jemne zakvíkla: „Neboj sa, pomôžem ti. V aquaparku bývajú malé kúzla. Poznám cestu k tajnej fontáne, tam býva dobrá víla, ktorá dáva rady unaveným blúdiacim srdiečkam.“

Spolu sa vydali cez paletu špliechajúcich mostíkov. Ferko si pospevoval, aby si utíšil búšenie srdca. Žabka Zuzka občas nadskočila a ukázala mu skratku pod prúdom, ktorá nebola strašidelná — iba trochu tmavá, akoby ju niekto prikryl modrým šálom.

Keď prišli k fontáne, voda sa rozsvietila drobnými farbičkami, ako keby v nej plávali malé hviezdy. Zo stredu fontány sa niesol jemný šepot hudby a z jej stredu vystúpila Víla Voda. Víla Voda mala dlhé vlasy zo vln a šaty, ktoré šušťali ako čisté pramene potoka.

„Vítam ťa, Krtko Ferko,“ povedala Víla Voda jemným hlasom, ktorý neznel hrozivo. „Vidím, že hľadáš cestu k mame.“

Ferko sa naklonil dopredu a vysvetlil, ako zasledoval svetielko. Víla Voda prikývla a z malého vrecka vytiahla lesknú guľôčku. Bola to vodná perla, ktorá jemne pulzovala tak, že z nej vyšla teplá melódia.

„Táto perla ti pomôže,“ vysvetlila Víla Voda. „Keď budeš blízko tých, ktorých miluješ, perla zažiari a pootvorí ti cestičku. Nebude ťa však viesť priamo, bude ťa učiť pozerať sa okolo seba a dookola počúvať srdce.“

Ferko vzal perlu do malých labiek. Cítil jemnú vibráciu a v tej chvíli sa mu rozospievalo od radosti. Žabka Zuzka zaspievala veselú pesničku a obaja sa vydali hľadať ďalej.

Po cestičkách plných trblietavých kvapiek perla sem-tam zabrnkla tichú melódiu. Ferko ju sledoval, no nekráčal len rovno. Pozoroval stopy v piesku, počúval, ako sa vlnky lámu o dierky v stene, a spoznával známe vône — vôňu materského uteráka, vôňu detského šampónu, vôňu teplej vafle z bufetu.

Keď sa perla rozžiarila jasnejšie pri cestičke vedúcej k veľkému vlnovému bazénu, Ferko cítil, že je blízko. Srdce mu poskočilo nielen z napätia, ale aj z radosti, že už skoro uvidí mamu. Žabka Zuzka tlieskala, keď perla zasvietila ako malé slniečko.

Na kraji veľkého bazéna stála mama a pozerala do vĺn, kde si hľadala Ferka medzi farebnými loptičkami. Keď perla naposledy zažiarila, Ferko urobil posledný krok cez malý mostík a už bol pri nej. mama ho objala a Ferko cítil teplo jej ruky pri svojom kožíšku.

„Kde si bol, malý zvedavý krtko?“ zasmiala sa mama a Ferka hladkala po hlavičke. Ferko ukázal perlu a rozprával, ako mu pomohli Žabka Zuzka a Víla Voda.

Víla Voda a Žabka Zuzka sledovali z diaľky. Víla Voda zakývala a poslala im malé trblietky do vzduchu ako pozdrav. Ferko sa pozeral na Zuzku a usmial sa. Už nebol sám a vedel, že keď sa stratí, môže požiadať kamarátov o pomoc.

Na konci dňa, keď slnko pomaly zapadalo a aquapark sa zľahka upokojoval, Krtko Ferko s mamou pomaly kráčali k autu. Perla pokojne ležala v Ferkovom vrecúšku a pripomínala mu, že niekedy stačí veriť dobrému hlasu a opýtať sa o pomoc.

Odvtedy sa Ferko pri každej návšteve aquaparku usmieval, spomínal na žabiu pesničku a na vílu, ktorá mu darovala perlu. A keď sa raz ďalší malý tvor stratil medzi šmýkačkami, Ferko vedel, čo má urobiť: pomôcť a viesť ho späť domov.