Princezná Sofia Mária v kráľovstve dúhy

Princezná Sofia Mária rada chodila bosá po záhrade, lebo trávu cítila na chodidlách a farby kvetov jej rozprávali príbehy.

Kráľovstvo dúhy ležalo za siedmimi lúčmi a pred ním stála malá brána zo svetelných perličiek. V každom kúte záhrady žiarili inú farbu – červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, indigo a fialová. Ľudia v kráľovstve verili, že každá farba je darom veselého srdca.

Jedného dňa si princezná všimla, že neba je iná. Chýbala modrá. Namiesto nej bolo nebo bledé ako mlieko. Rieka, ktorá zvyčajne odrážala oblohu, vyzerala stratená.

Princezná Sofia Mária neváhala. Obliekla si plášť s malými dúhovými výšivkami a vydala sa k brehu rieky. Počúvala ticho, hľadala stopy farby. Prišla k starému mostíku, kde býval vtáčik Piko. Piko sedel na plote a smutne si čechral perie.

„Piko,“ povedala princezná, „nevidel si modrú?“

Vtáčik zamrmlal: „Videla som niečo modré lietať nad kopcami, ale potom to zmizlo medzi mrakmi.“

Princezná Sofia Mária si spomenula na rozprávanie starej záhradníčky o Pokojných mrakoch, ktoré si občas odnesú farby, keď sa necítia dobre. Rozhodla sa, že sa mrakom pôjde porozprávať.

Preskákala cez kamene a vo veľkom sude našla svoju kamarátku Emu, ktorá zbierala kvietky. Ema s úsmevom podala princeznej košík s púpavami. „Poď, pomôžeme mrakom zaspievať pesničku,“ navrhla Ema.

Princezná a Ema si sadli pod starú vŕbu. Spoločne zaspievali tichú pieseň o modrom mori a o rybkách, čo v ňom tancujú. Ich hlasy boli jemné ako vánok. Z neba sa začali sťahovať mraky a jeden z nich sa prikryl nad zámkom.

Mrak bol smutný, lebo stratil svojho kamaráta, ktorý sa presťahoval ďaleko za hory. Princezná Sofia Mária mu položila ruku na obláčik a rozprávala mu, ako krásna je modrá, keď sa hrá so slnkom. Poviem vám to s láskou, povedala ticho, a mrak sa zhlboka nadýchol.

Keď mrak počul príbeh o modrej láske ľudí v kráľovstve, zatúžil farbu vrátiť. Vtisol do seba kúsok modrej zo svojho srdca a narástol oblak jasnej modrej farby. V tom okamihu sa nebo rozjasnilo a rieka znova zaspievala svoje šumenie.

Celé kráľovstvo vybehlo von a chytalo kvapky modrej, ktoré sa premenili na malé perličky. Princezná Sofia Mária dala jednu perličku vtáčikovi Piko, druhú deťom, ktoré sa hrali pri fontáne, a jednu nechala na mostíku pre starú včelu, ktorá vždy pomáhala kvetom rásť.

Večer sa zámok rozsvietil dúhovými svetlami. Ľudia sa smiali a opevkávali piesne. Princezná Sofia Mária stála pri vŕbe, držala ruku kamarátky Emy a mala pocit, že všetky farby sú krásne, keď sa o ne podelíme.

Odvtedy vedeli v kráľovstve dúhy, že keď sa farba stratí, postačí láskavé slovo, pieseň alebo gesto. A Sofia Mária často chodila s Emou po záhrade, aby spievali mrakom, stromom i kvietkom — a kráľovstvo bolo stále plné farieb a radosti.