Bambulko a jeho bodlinkové nôtky

Bambulko bol malý ježko s veľkým záujmom o všetko, čo šumelo. Bambulkove bodlinky neboli obyčajné: keď si nimi prebehol po listoch alebo po hrubej tráve, vydávali rôzne zvuky. Raz pripomínali cinkanie, inokedy burákanie, a ešte inokedy tiché šepkanie.

Bambulko sa rozhodol, že sa naučí hrať na svoje bodlinkové nôtky. Ráno sa umyl, učesal si bodlinky a vzal so sebou malý kúsok huby, aby mal mäkký paličku. "Ha! Dnes zahrajem niečo veselé!" zašepkal Bambulko a podišiel ku školskej záhradke, kde si hrával jeho kamarát Maťko.

Maťko bol chlapec plný otázok. Keď uvidel Bambulka, podišiel k nemu a spýtal sa: "Čo to máš, Bambulko?" Bambulko odpovedal: "Mám nôtky v bodlinkách. Pozri!" A jemne ťukol paličkou o jednu dlhšiu bodlinku. Zaznelo krátke pípnutie, ktoré znelo ako zvonček na dverách.

Maťko sa začal smiať. "To znie ako ohlas obeda!" povedal. Bambulko sa zasmial tiež a skúšal ďalší tón. Susedná Zora, malá sovička, ktorá čakala na odpočinok na vetvičke, sa naklonila dopredu. Zora bola múdra a tichá sovička s veľmi jemným hlasom. Keď počula pípnutie, zamyslene povedala: "Myslím, že to volá vetvičku, aby sa pozrela dolu."

Bambulko znovu poklepal a tentoraz bodlinky zahudrali hlboko, ako keď kučeravé listy padajú na zem. Zora sa pozrela okolo a šepkala: "To znie ako šuchot lístia, že by sa mal niekto schovať?"

Do záhradky prišla aj Fífa, mačka so zábavným chvostom. Fífa bola vždy zvedavá a rada skúšala nové veci. Keď zbadala Bambulka s paličkou, upaľovala k nemu a zavrtela chvostíkom. "To je hudba!" zvolala Fífa. A bezvarovania sa do toho pridala: poklopila malý plechový tanier a vznikla nečakaná kombinácia tónov, ktorá znela ako malá bum-bum melódia.

Všetko sa trochu zamotalo. Maťko si myslel, že treba zareagovať tanečným krokom, Zora si myslela, že treba pozorovať lístie, a Fífa si myslela, že prišla chvíľa hry. Bambulko sa zasmial a prikývol: "Takto možno vznikne najveselšia kapela na svete!"

Keď prišla pani učiteľka Mária pre deti, zbadala, že v záhradke sa deje niečo výnimočné. Pani učiteľka Mária mala vždy oči plné tepla a hlas, ktorý upokojoval. Usmiala sa a povedala: "Pozrime sa, čo tu všetci vymysleli."

Bambulko zahral jemnú melódiu, Maťko zatlieskal rytmus, Zora zatiaľ chrkla trikrát ako tichý bubon, a Fífa pridal jemné cinkaní. Vznikla pesnička, ktorá nedržala žiadne pravidlá, ale každý vedel, kedy má urobiť svoju časť. Deti sa pripojili s hrkálkami zo starej fľaše a úsmevy sa rozlievali ako slnko po lúke.

Najzábavnejšie boli malé nedorozumenia. Keď Bambulko zahral vysoký tón, susedný krtko si myslel, že ide o pozvánku na krtkovskú bál. Keď Zora šupla svoje krídla, mravce zas začali nosiť drobné lístky ako dekoráciu. Nikomu to nevadilo; všetci sa len smiali a skúšali nové nápady.

Na konci dňa usporiadala pani učiteľka Mária malý piknik. Každý dostal úlohu: Bambulko mal viesť prvú pesničku, Maťko mal rozprúdiť rytmus, Zora mala byť strážkyňou ticha medzi veršami a Fífa mala rozosmievala publikum svojimi chvostovými ťahmi. Deti, zvieratá aj pani učiteľka Mária sa chytili za ruky a zatancovali v kruhu.

Keď sa slnko schovalo za stromami, povedal Bambulko tichú vetu: "Dnes som sa naučil, že každý zvuk môže byť nádherný, keď ho robíme spolu." Maťko prikývol a Zora prikývla tiež. Fífa sa uložila na kolená pani učiteľky Márie a spokojne prevrčala.

Všetci odišli domov s malým notátom: "Zajtra opäť koncert!" A Bambulko si pred spaním opatrne rozčesal bodlinky, pripravený na nové nôtky a nové smiechy, ktoré ich čakajú.