Bimka a Záhrada smiechu

Bimka žila v malom zvončeku na veži hradu Ticholesk. Bimka bola drobný zvonček so zvonivým hlasom. Každé ráno ticho zaklopala na okno a poslúchala, ako v kráľovstve tikajú hodiny.

V kráľovstve Ticholesk vládol Kráľ Jaro a Kráľovná Lada. Kráľ Jaro rád opravoval mosty a dvere. Kráľovná Lada rada piekla chlebíky a sadila bylinky. Princezná Ema zbierala kamienky a kreslila obrázky. Princ Matúš staval malé drevené vláčiky. Všetci to robili starostlivo, presne a podľa poriadku.

Jedného dňa zaznela zo zeme tichá, prachová melódia. Bimka ju počula medzi múrmi. Melódia viedla do podkrovia hradu, kde ležali staré krabice. Bimka sa zvesila po špagáte a vyhrabala farby, malé lopatky a mapu so slovami: Záhrada smiechu.

Bimka zavolala: „Píp, píp,“ a zavibrovala tak, že melódia sa nesla po schodoch. Princezná Ema počula zvuk. Princezná Ema si nasadila klobúčik a prišla dolu. Princ Matúš počul zvonček a zložil svoj vláčik. Kráľ Jaro zastavil pri dverách a Kráľovná Lada si utrela ruky od múky.

„Čo si našla, Bimka?“ spýtala sa Princezná Ema nežne. Bimka zakribla a ukázala mapu. Všetci sa pozreli. „Záhrada smiechu,“ povedal Kráľ Jaro. Jeho hlas zaznel hlboko a teplo.

Rozhodli sa záhradu nájsť. Princezná Ema niesla farby, Princ Matúš mal lopatku, Kráľovná Lada priniesla semienka a Kráľ Jaro držal veľkú stoličku, aby sa dalo vysadiť aj vysoko nad oknom. Bimka viedla a všetci kráčali za ňou.

V záhrade boli trosky starých hraček a plátna bez farieb. Vietor tam šepkal: „Pamätajte sa, ako ste sa smiali.“ Bimka zatriasla a zazvonila veselou melódiou. Princezná Ema rozložila plátna a začala maľovať žlté slnko. Princ Matúš vykopal jamky a zasadil semienka. Kráľovná Lada rozdelila semienka medzi deti z dediny. Kráľ Jaro postavil malý mostík z niekoľkých dosiek. Každý pracoval rukami, šepkal nápady a smial sa, keď im spadla farba na nos.

Záhrada pomaly ožívala. Z malých semien vyrastali farebné kvietky, ktoré sa kývali, keď ich Bimka zazvonila. Vlajka na veži hradu sa znova roztancovala vo vetre. Deti aj dospelí sa pripojili. Princezná Ema vymyslela novú hru so šarkanom. Princ Matúš vymodeloval vláčik z ivu a posadil doň malé plyšové zvieratká. Kráľovná Lada naučila všetkých spievať piesňu o chlebe a o bylinkách. Kráľ Jaro rozdal úsmevy, keď niekomu nesadla lopatka.

Bimke bolo teplo pri srdci. „Vidíte?“ pípla. „Stačí len začať.“ Kráľ Jaro sa usmial a povedal: „Hra nie je chaos, hra je spôsob, ako spolu tvoriť.“ Kráľovná Lada prikývla a pridala: „A v každom dome je miesto na smiech.“

Keď slnko sklonilo hlavičku, záhrada žiarila. Všetci sadli na lavičky, ktoré postavil Kráľ Jaro. Princezná Ema dala Bimke drobnú čelenku z listov. Princ Matúš napísal na malý papier: Strážkyňa smiechu. Kráľovná Lada urobila koláčiky a rozdávala ich všetkým, ktorí pracovali.

Od toho dňa sa v kráľovstve viac smiali. Ľudia si našli čas na hru, deti prišli s novými nápadmi a kráľ aj kráľovná sa hrali s nimi. Bimka často zavonila a každý, kto počul zvuk, vedel, že v záhrade je miesto pre hru a pre smiech.

A tak sa kráľovstvo Ticholesk stalo miestom, kde sa práce robili s láskou a kde sa každý deň našiel dôvod na malé šťastie. A Bimka? Bimka zvonievala vždy, keď sa niekto chcel hrať.