Tinko a tiché kroky

Tinko bol malý zelený dinosaurus. Jeho rodičia a starší súrodenci mali silné, dupavé kroky. Tinko však chodil veľmi potichu. Keď prešiel cez lístie, lístie sa len jemne zavlnilo. Tinko sa často usmieval, ale občas sa cítil iný.

Mika bola šikovná mačka, ktorá rada ležala na slniečku. Nelko bol hravý psík. Brumko bol veľký medveď, ale mal nežné srdce. Pípa bola malá vtáčica s tmavými perami. Bublinka bola zlatá rybka, ktorá sa rada leskla vo vode.

Všetci bývali pri tichom jazierku. Zvieratká sa raz rozhodli pripraviť tichý večerný spev pri vode. Chceli spievať pomalé piesne, aby jazierko, stromy a nočné svetlo cítili pokoj.

Mika, Nelko a Brumko sa posadili do kruhu. Prišla aj Pípa. Bublinka plávala blízko brehu. Všetci sa pomaly pripravili na spev a počúvali, ako sa vzduch zjemňuje.

Hlas Pípy bol nežný, hlas Miky bol mäkký, Nelkov hlas bol radostný a Brumkov hlas bol hlboký. Tinko počúval a občas pridal tichý tón, ktorý znel ako šumenie listov.

Ako Tinko pomohol

Práve keď začali spievať, vajíčko Pípy sa začalo jemne kotúľať po kamienkoch smerom k vode. Vajíčko Pípy sa ticho kotúľalo ďalej a ďalej. Pípa si to všimla a zvolala: „Moje vajíčko!“

Všetci sa chceli rozbehnúť, ale obávali sa, že silné kroky by vajíčko poškodili. Brumko sa stisol, Mika stiahla labku, Nelko ostal stáť a hľadal najjemnejší spôsob. Tinko sa rozhodol, že pôjde on.

Tinko sa priblížil nesmierne pomaly. Prešiel cez mach a lístie, ani jedno nezachvelo. Jemnými krokmi sa dostal až k vajíčku. Potichu položil chvostík za vajíčko a jemne ho odgúľal späť smerom k hniezdu. Vajíčko sa pomaly vrátilo na svoje miesto.

Pípa ticho zaspievala radostnú notu, keď videla vajíčko bezpečne v hniezde. Bublinka v jazierku zakrúžila radostne. Mika vyliezla na balvan a zatlieskala labkou. Nelko sa rozveselil a veselo vrtel chvostom. Brumko sa pousmial hlboko a zatriasol sa od spokojnosti.

Všetci vedeli, že bez Tinka by sa vajíčko možno dostalo príliš blízko vody. Mika povedala: „Tinko, tvoje tiché kroky sú dar. Pomohol si nám všetkým.“ Tinko sa usmial a cítil, že byť iný je pekné.

Od toho dňa si zvieratká viac vážili, čo prinášal každý z nich. Tinko nebol už inaký v zlom slova zmysle, bol jednoducho tým, kto počuje aj tie najjemnejšie zvuky. Večer pri jazierku sa znova spievalo, a každý mal svoje miesto v kruhu.

Keď noc prišla, Pípa uložila vajíčko do hniezda, Bublinka sa skryla medzi riasami, Mika si ľahla na teplý kameň, Nelko sa pritúlil k Brumkovi a Tinko sa cítil šťastne a pokojne. Všetci zaspali s jemným úsmevom a s pocitom, že v tichosti sa ukrýva veľká sila.