Brnka a štyri tóny lesa

Dobrodružstvo Brnky

Veverička Brnka žila v korune starého stromu pri potôčiku. Bola zvedavá, mala rýchle nožičky a rada zbierala drobnosti, ktoré jej les posielal. Jedného rána, keď sa prehŕňala medzi koreňmi pri starom dube, Brnka našla malý drevený kotúčik. Kotúčik bol hladký, jemne otesaný a na jednom jeho okraji sa ligotal drobný zárez ako notová čiarka.

Keď Brnka kotúčik ťukla malým kamienkom, z jeho stredu zaznel prvý tón — tichý, ako keby strom zašepkal. Naklonila sa bližšie a zistila, že na kotúčiku sú malé obrázky: kamienok, pierko, list a kvapka vody. Brnka sa usmiala. „To musí byť niečo ako hra,“ povedala si, „musím zistiť, čo každý tón otvorí.“

Brnka najprv bežala za svojím kamarátom Hektorom. Hektor bol ježko a mal rád pevné kamene, ktoré zbieral pod lístím. „Hektor, pozri!“ volala Brnka a ťukla kotúčikom kamienok. Z kotúčika sa vynoril jemný mostík z malých svetlušiek, ktorý presvietil kolieska húb tvoriacich cestu ponad blato. Brnka a Hektor prešli po svetelnom mostíku bezpečne na druhú stranu — bez strachu z mokrého chodníčka.

Potom Brnka pokračovala k potôčiku, kde skákala žabka Fífa. Brnka našla pierko, ktoré sa zachytilo na vetvičke, a potichu ho odtrhla. Keď ťukla kotúčikom pierkom, z kotúčika vyletel druhý tón — hravý a vzdušný. Vzduch nad potokom sa roztočil v malých víroch lístia, ktoré vytvorili mäkkú dráhu nad vodou. Spoločne s Fífou preskákali po točiacich sa lístoch a zatancovali malý krok po kroku, kým nedošli na druhý breh.

Na lúke, kam ich vítrík odniesol, sa Brnka stretla s myškou Miskou. Miska mala v taštičke vždy tajné veci — aj zelený list, ktorý nosila na dni, keď pršalo. Brnka položila lisovaný list na kotúčik a ťukla. Tretí tón sa rozliehol hlboko do koreňov; zemi sa postavili drobné schody z obmotaných koreňov, ktoré viedli hore k výškam, kde spievali vtáky. Po schodíkoch sa Brnka, Miska a Hektor vyškriabali a obzreli celé údolie ako zhora.

Na konci výpravy zostávala posledná vec — kvapka vody. Brnka ju našla, keď pomohla Fífe pozbierať pár perál rosy z pľúzka. Keď kotúčik prijal kvapku a Brnka ju ťukla prstom, zaznel štvrtý tón, čo bol najjemnejší zo všetkých. Ten tón sa rozlial cez koruny stromov a dotkol sa starého duba, pri ktorom Brnka kotúčik našla.

Starý dub, ktorý stál uprostred hája, zhlboka vydýchol — nielen vetvami, ale akoby aj spomienkami. Z jeho kôry sa ozval tichý spev, akoby mu niekto po rokoch vrátil začiatok piesne. Kvapka z kotúčika doplnila notu, ktorá sa v dubovej pamäti stratila, a celé miesto na chvíľu zaspievalo. Vtáky pridali výťahy, potôčik zurčal do rytmu a listy tlmočili tiché šumy.

Veverička Brnka a jej priatelia sa posadili pri koreni duba. Starý dub im poďakoval vo svojom vlastnom jazyku — v zavánie vetra a v jemnom padajúcom lístí. Brnka položila kotúčik späť do malej priehlbinky medzi koreňmi a zakryla ho tenkým machom, aby bol pripravený pomôcť niekomu ďalšiemu, kto nájde chýbajúcu notu lesa.

Keď sa slnko ticho skláňalo k večeru, Brnka, Hektor, Miska a Fífa si urobili malý piknik z orechov, bobúľ a lístkového čaju. Rozprávali sa o tom, čo objavili, a smiali sa pri predstave, že kotúčik bude raz viesť aj iného hľadača po cestách piesne. Všetci cítili, že ich les je o niečo plnší — nielen svetlom, ale aj tónmi, ktoré teraz poznali.

Brnka si ležérne oprášila hubku na chvoste a povedala: „Najkrajšie dobrodružstvo je to, keď sa všetko vráti na svoje miesto a my pri tom môžeme pomôcť.“ A tak sa každý vrátil domov s pokojom v srdci, les zase zašepkal svoje nové tóny a kotúčik pod korienkom duba čakal na ďalšie ťuknutie.