Lalinka a zvedavé tiene

Pod kopcom, kde tráva ochotne šepká vetru, žila Lalinka. Lalinka bola dievčatko s veľkými očami a srdcom otvoreným na počúvanie. Mala malý batôžtek, do ktorého zbierala drobné zvuky—vrzgot listu, šepot potoka, cinknutie mušle z pláže. Tieto zvuky si ukladala, aby ich mohla niekomu darovať.

Prečo sa schovali tiene

V tom kraji bývali aj iné bytosti: drak Pufko, jednorožka Perinka, víla Jemka, škriatok Berko a oborisko Maro. Každé z nich malo svoje zvláštne tieňové priateľstvo. Tie tiene boli jemné a tiché, držali spoločnosť pri nočných rozprávkach a ochraňovali sny. Jedného dňa sa tiene začali schovávať. Neutekali násilím, len sa stiahli, lebo smiech v údolí zoslabol a niekto prestal počúvať drobnosti.

Pufko bol smutný. Pufko dýchal malé farebné bubliny, ktoré mu bez tieňa zosvetli-li, prestali iskriť. Perinka stala pri jazierku a hľadala svoj odraz, ale bez tieňa sa odraz cítil osamelo. Víla Jemka skúmala kvietky, ktoré prestali tancovať v mesačnom svetle. Škriatok Berko stratil svoju iskru pri šepote machu. Oborisko Maro sa cítil ťažší, keď jeho tieň neodrážal jeho veľký úsmev.

Lalinka si všimla, že každý z priateľov nosí v sebe inú stratenú notu. Namiesto hnevu mala Lalinka len jednu myšlienku: počúvať. Sadla si s perinkou pri jazierko, počúvala, ako hladina jemne dýcha. Posadila sa pri Pufka a nechala bubliny ľahko praskať medzi prstami. Premenila tie zvuky v malé piesne.

Víla Jemka prisadla a pocítila, ako jej krídla znovu spievajú. Škriatok Berko priložil ucho k machu a usmial sa tak, že mu oči presiakli svetlo. Oborisko Maro si položil ruku na zem a cítil, ako pôda vracia tichú melódiu. Spolu s Lalinkou začali ticho spievať piesňu, ktorú vytvorili zo všetkých drobných zvukov.

Piesnička nebola veľká ani silná. Bola jemná ako pohladenie. Keď jej prvé tóny zaduneli údolím, v kríkoch sa stala maličká udalosť: jedno tiene, zvedavé a veľmi malé, vykuklo. Potom ďalšie. Tie tiene neprišli krikom ani bleskom. Prišli v rytme, ktorý Lalinka spoznala z batôžka—citlivé cinknutia, slabé šepoty, tiché bublinky a zvuky machu.

Perinka zasmiala sa potichu a jej tieň sa natiahol tak, že sa dotkol vody. Pufko rozfúkol jednu farebnú bublinu a tieň sa v nej zatancoval. Víla Jemka zatancovala s malým tieňom motýľa a škriatok Berko urobil si miesto pre drobný tieň, čo mu stál na nosíku. Oborisko Maro sa sklonil a jeho tieň objal kameň, ktorý nosil v dlani. Všetky tiene sa vrátili, lebo niekto začal znova počúvať.

Lalinka si uvedomila, že tiene chcú byť prizývané s láskou. Tieň nepotrebuje veľa slov, len ticho, ktoré hovorí: „Počúvam ťa, som tu.“ A tak Lalinka naučila každého, ako pozvať svoj tieň. Perinka priložila ucho k hrdlu a šepkala svoje najveselšie spomienky. Pufko nafúkol teplý dych, ktorý tieňovi zahrial nohy. Víla Jemka obdarovala kvietky jemnými piesňami. Škriatok Berko rozprával vtipy, ktoré boli také malé, že nikoho nesľakli. Oborisko Maro rozprával príbehy o hviezdach, ktoré dávajú ticho späť.

Keď boli tiene znova pri svojich priateľoch, všetko v údolí sa rozžiarilo. Smiech sa rozliehal nižšie i vyššie, listy šepkali ďakujem a potok si ľahol do nového rytmu. Lalinka si sadla pod strom a počúvala. V batôžku jej ostalo len ticho, ktoré bolo teraz plné priateľstva.

Pred odchodom Lalinka každýho obdarila malou písničkou, ktorú si mali spievať vždy, keď by sa tieň zľakol. Pufko, Perinka, víla Jemka, škriatok Berko a oborisko Maro sa rozlúčili s úsmevmi. Lalinka vedela, že keď niekto bude potrebovať pomoc, vždy stačí späť pozvať ticho a srdcom počúvať.

Na kopci, kde tráva stále počúvala, sa rozšírila nová náuka: počúvať drobné veci. Lalinka zostala dievčatkom, ktoré zbieralo zvuky. Odvtedy sa tieň nikdy viac tak hlboko neschoval. A ak niekedy nájdeš v tráve tichý šepot, možno to Lalinka spieva svoju tichú píseň priateľstva.