Princ Marek a záhrada rozprávok

V kráľovstve Tichých okien stál hrad s veľkými farebnými dverami. Na dvor vystupovala záhrada plná zvláštnych kvetov. Kvetiny v tej záhrade nespĺňali len vôňu — písali sa do nich príbehy. Každý kvet ukrýval jeden príbeh a každý príbeh daroval niečo dobré ľuďom v kráľovstve.

Princ Marek rád tichučko sedával pri fontáne a počúval, ako listy ševelia príbehy. Raz si všimol, že jeden kvet je bledý a smutný. Princ Marek pristúpil bližšie a pohladil list. Kvet započul dotyk a zatrasil sa, ale ostal slabý.

Princ Marek hneď bežal za záhradníčkou Luciou. Záhradníčka Lucia vedela, ktoré kvety potrebujú piesok, ktoré vodu a ktoré smiech. Lucia sa sklonila k bledému kvetu a povedala: „Tento kvet potrebuje príbeh. Nechýba mu voda ani slnko — chýba mu rozprávka, ktorá ho rozveselí.“

Princ Marek sa zasmial. „Príbeh? To zvládneme,“ povedal. Podišiel ku kráľovi Brunovi a kráľovi Brunovi rozprával o bledom kvete. Kráľ Bruno prikývol a zvolal: „Zíde sa celému kráľovstvu! Prinesieme príbehy, ktoré kvetu vráti farbu.“

Princezná Lina tam stála s košíkom jabĺk. Princezná Lina navrhla: „Usporiadame Večer rozprávok. Každý prinesie svoju najmilšiu rozprávku. Keď kvet počuje veľa príbehov, znovu rozkvitne.“

Večer rozprávok

Keď zapadalo slnko, na hradnom dvore sa zhromaždili ľudia z kráľovstva. Kráľovná Róza priniesla starú knižku plnú básničiek. Kráľ Bruno priniesol mapu, na ktorej bol nakreslený smiech z dedinského jarmoku. Záhradníčka Lucia priniesla čaj, aby sa pri rozprávaní nikomu netriasli ruky. Vtáčik Pip si sadol na okraj fontány a pobúchal do nej zobáčikom, aby všetkých privítal.

Princ Marek začal prvý. Jemným hlasom rozprával o malej hviezde, ktorá zablúdila na zem a hľadala domov. Vo všetkých vetách bolo veľa vlnených slov — „prosím“, „ďakujem“, „poďme spolu“. Keď Princ Marek skončil, kvet trocha žiaril.

Potom prišla Princezná Lina. Princezná Lina rozprávala o tom, ako sa dve kamarátske lišky podelili o posledné jabĺčko. Jej príbeh bol krátky a veselé slová sa rozleteli ako motýle. Kvet sa napol farbou ešte viac.

Kráľovná Róza povedala starú básničku, kráľ Bruno vyrozprával príhodu z trhu a záhradníčka Lucia porozprávala, ako rastlinky tancujú, keď im hrá vietor. Vtáčik Pip si nahlas cvrnkol piesničku, ktorú počul z hôr. Všetky príbehy sa spojili ako farby na palete.

Keď posledná rozprávka doznela, bledý kvet sa pomaly narovnal. Z konárikov mu vyrástli drobné farebné lístky. Kvet najprv pozrel na Princa Mareka a potom otvoril svoje okvetné lístky a začal rozdávať teplé svetlo do celej záhrady.

Princ Marek sa usmial a chytil za ruku Princeznú Linu. „Vidíš?“ povedal. „Príbehy sú živé. Starajú sa o kvety a o nás tiež.“ Kráľ Bruno sa sklonil k záhradníčke Lucii a poďakoval jej za pomoc. Kráľovná Róza pozrela na všetkých a tlapa svetielko z bledého kvetu vložila do svojej knihy, aby sa príbeh nezabudol.

Od toho večera sa v kráľovstve Tichých okien každý rok konal Večer rozprávok. Ľudia nosili svoje príbehy, a záhrada vždy kvetla novými farbami. Princ Marek vedel, že stačí málo — otvorené srdce, jedno milé slovo a ochota podeliť sa. A kvetinám sa darilo naveky.