Líška Lili a hviezda, ktorá spadla z neba

Na kraji veľkého lesa bývala líška Lili. Mala mäkký ryšavý chvost, zvedavé oči a zo všetkého najradšej mala chvíle, keď sa deň pomaly ukladal na spánok. Vtedy si sadla pred svoj domček pod starou lieskou a počúvala, ako vietor šepká medzi stromami, ako cvrčky začínajú svoj večerný koncert a ako sa na oblohe jedna po druhej rozsvecujú hviezdy.

Jedného večera však Lili zbadala niečo nezvyčajné. Nad lesom sa mihlo jasné svetlo, urobilo na oblohe dlhú trblietavú čiaru a zmizlo niekde za lúkou. Lili vyskočila na labky. „To nebola obyčajná svetluška,“ zašepkala a rozbehla sa za svetlom.

Uprostred vysokej trávy našla maličkú hviezdu. Nebola väčšia než jablko a jemne žiarila zlatým svetlom. Trochu sa triasla. „Spadla som z oblohy,“ povedala tichučkým hlasom. „A neviem, ako sa dostať späť.“ Lili si k nej ľahla, aby sa nebála. „Neboj sa. V našom lese si hostka. Nájdeme spôsob, ako ťa dostať domov.“

Výprava na Strieborný kopec

Lili si hviezdičku opatrne vložila do košíka vystlaného machom. Vedela, že najvyšším miestom široko-ďaleko je Strieborný kopec za riekou. Ak sa hviezda dokáže vrátiť na oblohu, práve odtiaľ bude mať najbližšie k svojim sestrám.

Na lesnej cestičke stretli zajka Huga. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, ani na chvíľu nezaváhal. „Pôjdem s vami. Poznám skratku cez malinový háj.“ O kúsok ďalej sa k nim pridal ježko Teo, ktorý niesol lampáš z malej tekvice. Napokon z dubovej vetvy zletela múdra sova Ela. „Na Striebornom kopci býva po zotmení silný vietor,“ upozornila ich. „Práve ten by nám však mohol pomôcť.“

Cesta nebola jednoduchá. Pri potoku zistili, že starý drevený mostík odniesla voda. Hugo preskákal po kameňoch a našiel dlhý konár. Teo ho pridržal z jednej strany, Lili z druhej a spoločne vytvorili malú lávku. Hviezdička v košíku sa rozžiarila o čosi jasnejšie. „Keď pracujete spolu, vyzerá to ako kúzlo,“ povedala.

Za potokom ich čakala hustá hmla. Lili už takmer nevidela na cestu. Vtedy Ela vyletela vysoko nad koruny stromov a zhora ich navigovala. Teov lampáš svietil pri zemi a Hugo každých pár krokov ukladal na cestičku malé šišky, aby vedeli nájsť cestu späť.

Keď konečne vystúpili na vrchol kopca, všetci boli unavení. Nad nimi žiarila tmavomodrá obloha plná tisícok hviezd. Maličká hviezdička v košíku sa rozplakala od radosti. „Tam je môj domov.“

Najsilnejší vietor v lese

Ela mala pravdu. Na vrchole fúkal vietor, no hviezdička bola stále príliš ťažká, aby ju odniesol. Priatelia skúšali všetko. Hugo mával veľkým listom lopúcha, Teo roztočil svoj klobúčik a Lili dokonca otvorila starý dáždnik, ktorý našli pri ceste. Hviezdička poskočila, ale vždy znovu dopadla do mäkkej trávy.

„Možno to nezvládneme,“ povzdychla si. Lili si sadla vedľa nej. „To, že sa niečo nepodarí na prvý raz, ešte neznamená, že sa to nepodarí vôbec.“ Potom dostala nápad. Všetci sa postavili do radu proti vetru. Ela roztiahla krídla, Hugo zdvihol lopúch, Teo držal dáždnik a Lili položila hviezdičku na jeho okraj.

„Raz, dva, tri!“ zvolala Lili. Vietor sa oprel do dáždnika a všetci zároveň zafúkali zo všetkých síl. Hviezdička vyletela do vzduchu. Najprv len kúsok, potom vyššie nad kopec, nad stromy a napokon vysoko nad celý les. Čím bola vyššie, tým jasnejšie žiarila.

Na oblohe sa zrazu rozsvietilo niekoľko hviezd naraz, akoby ju vítali doma. Maličká hviezdička naposledy zablikala smerom k svojim novým priateľom. Z jej svetla sa oddelila drobná zlatá iskrička a pomaly dopadla Lili na labku.

Keď sa priatelia vracali domov, hmla bola preč a mesačné svetlo im ukazovalo cestu. Lili si zlatú iskričku položila na okno svojho domčeka. Od toho dňa žiarila každú noc ako malá lampička. A úplne hore na oblohe blikala jedna hviezda vždy o čosi jasnejšie než ostatné.

Lili vedela, že jej tak každý večer posiela pozdrav. Pred spaním preto vyšla pred domček, pozrela sa hore a zašepkala: „Dobrú noc, hviezdička.“ A z oblohy jej vždy odpovedalo jedno veselé zlaté bliknutie.