Tichý koncert na drevenom mostíku

Za lúkou, pri jazierku s čistou vodou, stál nízky drevený mostík. Na tom mostíku sa raz stretli Ríkko, Mína, Baro, Vlaňka a Šupka. Každé zvieratko prinieslo niečo svojrázne — nie nástroj, ale malý predmet alebo zvuk, ktorý ho robil šťastným.

Tichý nápad

Ríkko, malý psík, prišiel s drevenou lyžicou. Keď ťukol o starú krhličku, zaznel jemný pukot. Ríkko bol rád, keď pukot znel ako kvapka v studni.

Mína, tenká mačička so šibalským prúžkom na chvostíku, našla papierový list. Keď list zatriasla medzi tlapkami, vzniklo šušťanie ako lúčne trávy. Mína sa usmievala, pretože šušťanie pripomínalo jej šepot pri hre.

Baro, malý medvedík s veľkým srdcom, objavil duté poleno. Keď poleno poklopal tlapkou, ozvalo sa jemné dunenie. Baro bol opatrný a dunenie robil pomaly, aby nikomu nezvŕtalo hlavu.

Vlaňka, drobná vtáčica, priniesla tichú piesničku zo svojho hrdielka. Vlaňka spievala len pár tónov, také, aké sa šepkajú medzi listami. Šupka, maličká rybka, priplávala k brehu a posielala bublinky. Bublinky sa ticho praskali pri hladine ako malé klaunské miniky.

Zvukov nebolo veľa, ale zvieratká cítili, že spolu môžu vytvoriť niečo pekné. Ríkko navrhol: „Urobme koncert, ale nech bude veľmi tichý. Taký, aby ho počuli len priatelia a vietor.“

Mína prikývla a Baro si sadol na kraji mostíka, aby jeho dunenie bolo mäkké. Vlaňka si sadla na nízky plot a Šupka plávala blízko brehu. Všetci sa pozreli navzájom a oči im žiarili pokojom.

Najprv ťukol Ríkko. Jeden pukot, potom druhý, potom ticho. Mína zatriasla listom len raz. Baro poklopal polenom jemne, Vlaňka zaspievala dve sloky veľmi potichu a Šupka poslala radu bublín, ktoré sa pomaly praskali. Hudba sa spájala do mäkkej vlny zvukov.

Keď každý zaznel, zvieratká počúvali. Naučili sa čakať a dať priestor ostatným. Keď Ríkko chcel ťuknúť znova, Mína mu dala palec nahor pohľadom. Baro sa usmial a položil tlapku na poleno tak, že dunenie bolo ako huňaté objatie.

Okolo mostíka prišli aj iné stvorenia: mravec prešiel ticho po doske, ježko si zapichol bodlinky a počúval, stará žabka sedela na kameni a vyčkávala. Všetci cítili, že tichý koncert je dar od priateľov pre priateľov.

Niekedy nie je potrebné robiť najväčší hluk, aby sa všade cítilo veselo. Stačí jeden pukot, jedno šušťanie, jedno dunenie, jedna piesnička a jedna bublina. Spolu tvorili melódiu, ktorá hreje ako teplá deka.

Keď koncert skončil, zvieratká zatlieskali potichu — Ríkko ťukol lyžicou o krhličku, Mína zatriasla listom, Baro dal jednu jemnú ranu, Vlaňka zakročila drobným cvrknutím a Šupka poslala poslednú bublinu. Všetko znelo ako úsmev.

Ríkko, Mína, Baro, Vlaňka i Šupka si podali tlapky, chvostíky a plutvy. Spolu sa smiali, pretože vedeli, že našli nový spôsob, ako byť spolu blízko bez veľkého hluku. Potom sa každý pomaly rozutekal domov — Ríkko pod strom, Mína do pielky z tráv, Baro do svojej nory, Vlaňka do kríkov a Šupka späť do ticha jazierka.

Mostík zostal tichý, ale teraz tam ležal malý poklad — spomienka na koncert. Keď vietor prešiel cez listy, znelo to, akoby opäť niekto hral. Ríkko, Mína, Baro, Vlaňka a Šupka vedeli, že stačí prísť s dobrým nápadom a spolu urobiť krásnu, tichú hudbu.