Lolo a zhromažďovači večerných zvukov

Lolo a zhromažďovači večerných zvukov

Medzi riasami v pokojnom zálive žil malý morský koník Lolo. Lolo bol zvedavý a mal bacuľaté oči. Niekedy, keď sa zatúlaval hlbšie do kelpodrží, cítil, že mu chýba niečo, čo by ho uspalo ako teplá prikrývka.

Jedného večera Lolo počul, ako sa hladina jemne leskne a ako bublinky ticho stúpajú. „Chcel by som mať ukolísavku,“ pomyslel si Lolo. Rozhodol sa, že si ukolísavku poskladá zo zvukov kamarátov. „Pozbieram malé zvuky večera,“ povedal si a vyrazil.

Najprv stretol rybku Bublinku. Bublinka plávala medzi riasami a robila malé, veselé bublinky. Bublinka sa usmiala, naklonila sa k Lolovi a pustila jemné bublinkové šplechnutie. „To je pekný zvuk,“ povedal Lolo. „Môžem ho použiť v ukolísavke?“

„Samozrejme,“ zasmiala sa Bublinka. „Moje bublinky sú mäkké a teplé ako objatie.“ A tak Lolo uchoval bublinkový šepot v myšlienke.

Potom sa nad hladinou zjavil vtáčik Mimi. Mimi bola lastovička s hrdlom, ktoré vedelo zahrkať ticho a láskavo. Priletela nízko nad vodu a ukázala Lolovi jemné švitorenie svojich krídel. Mimi piskla malé, čisté tóny, ktoré zneli ako závoj.

„To je presne to, čo som hľadal,“ povedal Lolo. „Môžem mať aj tvoj zvuk?“

„Áno,“ prikývla Mimi. „Dám ti ho ľahko, ako pierko.“

Lolo ďalej plával k mólku, kde sedel jeho známy Medo. Medo bol mladý medveď, ktorý rád sedel na teplom kameni a díval sa na západ slnka. Keď sa Medo zhlboka nadýchol, vzduch pri brehu zavibroval tichým, hlbokým pradením, ktoré pripomínalo spiacu melódiu.

Medo sa usmial: „Ak chceš, dám ti môj pokojný nádych. Pomôže ti to ukľudniť sa.“ Lolo s vďakou prijal aj tento zvuk do svojej predstavy.

Na konci móla sa ticho opierala mačka Pufka. Pufka bola mazlivá mačka, ktorá mala mäkký mňaukavý zvuk a rada vrnela, keď ju hladi. Pufka sa natiahla, zavrnkala žmurkavým hlasom a pridala do Lolovej ukolísavky jemné vrnenie.

„Všetky tieto zvuky spolu budú ako mäkká deka,“ povedala Pufka. „Pomôžem ti ju dotvoriť.“

Lolo si poskladal v hlave bublinkový šepot, piskanie Mimi, Medov hlboký nádych a Pufkine vrnenie. Vedel, že ešte chýba niečo malé a špeciálne. Potom si spomenul na svojho priateľa Krika, malého kraba, ktorý vždy po večeroch ťukal do kamienkov.

Kriko sa iba usmial a jemne poklepal do mušle. Zvuk „ťuk-ťuk“ bol presne to maličké klopkanie, ktoré všetko spojilo. „Toto bude rytmus,“ povedal Kriko, a všetci sa zasmiali.

Keď mal Lolo v hlave všetky zvuky, vrátil sa do svojej riasovej záhradky. Pohol chvostíkom tak, ako mu Lilinka — jeho obľúbená riasa — dovolila, a v predstave začal jednotlivé zvuky pozvoľna ukladať jeden za druhým. Najprv prišli bublinky, potom piskanie krídel, za ním Medov nádych, Pufkino vrnenie a nakoniec Krikove ťuknutia.

Zvuky sa spojili do mäkkej melódie. Lolo ju začal spievať svojím jemným hlasom. Melódia bola tichá, teplá a hladivá. Postupne ju počuli všetci pri zálive. Bublinka zavrela oči, Mimi sa oprela o morský vzduch, Medo zhlboka vydýchol a Pufka pomaly zaspala s chvostíkom pri nose.

Celý záliv sa upokojil. Dokonca i vlnky sa začali hýbať pomalšie. Lolo sa usmial a vedel, že vďaka kamarátom vytvoril ukolísavku, ktorá prikryla more aj breh.

Odvtedy každý večer zhromažďovali maličkí priatelia svoje zvuky. Nie aby ich ukradli, ale aby ich podelili. Spoločne tvorili melódie, ktoré dávali pokoj a radosť. A Lolo vedel, že najkrajšie zvuky sú tie, ktoré vzniknú, keď sa priatelia podelia.