Nocná pieseň prístavu

Noc v zátoke

Pri malej zátoke, kde vĺnky ticho šepkali, žila malá rybka Kvik. Kvik bola drobná rybka s pásikmi ako perie a rada pozorovala svet nad hladinou. Večer, keď sa slnko schovalo, Kvik počúvala zvuky prístavu. Niektoré zvuky jej pripadali ako pohladenie. Iné zneli ako šepot, ktorý uspával.

Na kamenistej pláži sedávala Mruška. Mruška bola mačka so sivými škvrnami a mala mäkký hlas, keď prádla. Neďaleko sa prechádzal Félix, malý psík, ktorý pri každom kroku jemne klopkal pazúrmi o drevo móla. Brumko, veľký medveď s hnedým kožuchom, sedel pokojne pri boroviciach a občas si potichu zahučal, akoby si spieval pod nos.

Zo vzduchu pristávala vlaštovka Sima. Sima niesla v zobáku drobné kamienky, ktoré pri kontakte vytvárali jemné cinkanie. Na skalách blízko vody držala prilepená Plutvička, morská hviezdica, ktorá pri pohybe po hladine zanechávala tichučké šumenie.

Tichá kapela

Kvik si všimla, aké sú všetky zvuky jemné a príjemné. No nie každý v prístave mal ľahko spánok. Malé rybky sa občas báli tmy, niektoré vtáčiky sa ešte upravovali perie a aj ľudské svetlá na móle nie vždy pomohli.

Kvik mala nápad. Vyplávala bližšie k brehu a pozrela sa na Mrušku. "Mruška," zašepkala Kvik, "tvoj pradenie je ako teplý deka. Pomohol by nám uspávať." Mruška pozrela dolu, privrela oči a tlmene prádla. Jej pradenie znelo pokojne cez noc.

Potom Kvik zaplávala k Félixovi. "Félix, tvoj rytmus pod tlapkami je ako malý bubon. Môžeš ho hrať veľmi ticho?" Félix prikývol a opatrne ťukal pazúrmi o dosku móla, až vznikol mäkký tik-tak.

Brumko sa pridal so svojím hlbokým, ale tichým hučaním. Sima pri strnutí vetra nechala padať drobné kamienky, ktoré cinkali ako malé zvončeky. Plutvička pri okraji vody vytvárala šum, keď sa dotýkala vĺn. Spolu to všetko znelo ako znovuobnovená uspávanka prístavu.

Každé zvieratko hralo presne tak ticho, ako vedelo. Kvik bublala malé bublinky, ktoré dabovali perkusiu. Mruška pridala teplé pradenie, Félix dal jemný rytmus, Brumko dodal hučanie ako hlboké tóny, Sima priviedla cinkavé melódie a Plutvička priniesla šumivú ozvenu. Zvuky sa spojili a vytvorili novú melódiu — Nocnú pieseň prístavu.

Keď zahrali po prvý raz, malé vlnky sa priklonili a aj lampy na móle akoby slabšie žiarili. Malé rybky zaborili hlavičky pod plutvami a pomaly zaspávali. Vtáčiky sa zohnali do peria a zavreli oči. Slabé svetlá sa roztiahli do teplej žiary a všetko v prístave dýchalo pokojom.

Odvtedy sa zvieratká každý večer stretávali pri kameni. Každý dával to, čo vedel najlepšie. Niekedy pri tom bola aj ďalšia hudobníčka — slávik z húštiny alebo malá krabica, ktorá cinkala na vetre. Nocná pieseň sa stále menila, lebo každý pridal niečo svoje.

Kvik sa pri tom usmievala. Bola šťastná, že ich tiché zvuky pomáhajú prístavu zaspať. Všetci vedeli, že aj ten najjemnejší dar môže urobiť veľkú radosť, keď sa zdieľa s priateľmi.

Keď raz prišla búrka a vietor rozfúkal kamienky, priatelia sa nenechali odradiť. Spolu nazbierali nové veci, naučili sa nové rytmy a ich pieseň znela ešte krajšie. A prístav? Prístav mal každý večer inú, no stále milú uspávanku.