Lunka a Tichá niť

Lunka a Tichá niť

Lunka mala čiapku s bodkami a oči, ktoré sa vždy usmievali. Jedného dňa, keď sa prechádzala po lúke, našla medzi trávou tenké, svietiace vlákno. Vlákno sa trblietalo ako pavučinka z mesačného svetla a jemne vibrovalo, akoby poslúchalo piesne vetra.

Lunka vlákno vztýčila nad dlaňou a počula, ako z neho vychádza tichý tón. Ten tón bol ako šepot, ktorý upokojoval stromy, vtáčiky a malé myšky. Lunka si všimla, že vlákno má na jednom mieste drobnú medzierku. Pri každom ťahu sa tón preruší a noc sa zrazu stane rušná.

Lunka vedela, že niečo treba urobiť. Zavolala svojho nového kamaráta, malého draka menom Pufko. Pufko mal teplý, jemný dych a prišiel rýchlo. Pufko sa pozeral na vlákno a jemne naň sfúkol vavrínový dúšok. Jeho dych dal vláknu mäkkosť, ale medzierka stále pretrvávala.

Prišla aj jednorožka Zorinka. Zorinka mala strieborný roh, ktorý žiaril jemným svetlom. Zorinka položila kopytko vedľa vlákna a jej svetlo vlnkami obtočilo pramienok. Svetlo pridalo tónu jas, ale stále chýbal rytmus, ktorý by držal noc v tichu.

Víla Svietka pristála s malými zvončekmi na sukničke. Svietka rozprášila kúzelný prach okolo vlákna a prach sa usadil ako lesklé bodky. Kúzlo urobilo tón krehkejším. Lenže chýbal rytmus a niekto, kto by vlákno udržal rovné.

Škriatok Mrenko sa prisunul s vreckom plným drobných guľôčok. Mrenko vedel cikať a klopkať tak, že vznikal pravidelný úder. Keď dal guľôčky vedľa vlákna, vznikol jemný rytmus. Hral na nich malú pesničku, ktorá sa hodila k tónu. Napriek tomu sa medzierka v vláknu stále krčila a tón sa strácal.

Na lúku sa zakrádal obor Bohuš. Bohuš bol veľký, ale veľmi láskavý. Jeho kroky boli tiché ako padanie listu. Bohuš si posedel a položením ruky opatrne natiahol vlákno. Jeho veľká ruka vlákno držala pevne, ale jemne, aby ho nepoškodila. Keď Lunka spievala tichú melódiu, všetko sa začalo spájať.

Lunka sa usmiala. Vedela, že treba spojiť to, čo každý z nich priniesol. Povedala: „Počúvajme sa navzájom. Ja budem spievať, Pufko dá teplo, Zorinka dá svetlo, Svietka pridá prach, Mrenko rytmus a Bohuš podrží vlákno.“

Pufko si privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Z jeho hrdla vyšiel teplý zvuk, ktorý vlákno naplnil mäkkosťou. Zorinka zasvietila tak, že vlákno začalo jemne blikať. Svietka posypala viac prachu; iskry sa zatancovali v rytme Mrenkovej klopky. Bohuš držal vlákno pevne a Lunka spievala najtichšiu pesničku, akú poznala.

A vtedy sa stalo niečo zvláštne. Všetky zvuky sa nežne prepletli a vytvorili novú niť. Niť nebola len svetelná ani len zvuková — bola to Tichá niť, čo vedela nosiť pieseň až do poslednej vetvičky stromu a až k malej myške do jej nory. Keď vtáky počuli niť, utíšili sa a uložili sa spať. Stromy sa naklonili a zatvorili listy. Noc sa vrátila ako mäkký prístelok.

Lunka cítila, ako jej srdce bije rýchlejšie od radosti. Pufko jej dal malý, teplý úsmev. Zorinka naklonila hlavu a jej oči zasvietili ešte jasnejšie. Svietka zatlieskala prstami a rozprášila pár iskier, ktoré sa zafúľali ako sneh. Mrenko si potykal svoje guľôčky a Bohuš potichu zastrel ruky, aby všetko pekne držalo.

Keď Tichá niť dokončila svoj beh po lúke, všetci vedeli, že ju treba ochrániť. Lunka navrhla, aby si každý z priateľov niečo ponechal z nite: Pufko malý kúsok na teplý dych, Zorinka jednu iskru, Svietka zrnko prachu, Mrenko jednu guľôčku a Bohuš dlhý kúsok na oporu. Lunka si vložila do vrecka najmenší zárez, aby si spomínala na noc, ktorú spolu ušili.

Odvtedy, vždy keď bola noc hlučná a hviezdy vyzerali unavené, Lunka zavolala svojich priateľov. Vytiahli svoje kúsky a zložili z nich kúsok Tichej nite. Spievali potichu a všetko sa upokojilo. Noc sa vždy vrátila s jemným úsmevom.

Na konci každého dňa Lunka zaspávala s pocitom, že každý malý hlas a každé malé gesto môžu urobiť veľké ticho. Vedela, že nie vždy treba veľké čary. Niekedy stačí počúvať, deliť sa a spievať spolu.