Piplík a lúčne smiešky

Na okraji lúky, pod starou hruškou, žil malý ježko Piplík. Piplík mal špicaté bodlinky a veľké zvedavé oči, ktoré mu vždy žiarili, keď niečo nové objavil.

Piplík si obľúbil počúvanie. Sedával pod hruškou a počúval, ako si vietor šepká s trávou, ako včielky štebotajú a ako niekedy niekto v diaľke započuje tichý smiech. Raz, pri hrabaní medzi jahodovými listami, Piplík natrafil na malú škatuľku, v ktorej bolo niekoľko farebných bublín. Keď jednu bublinu opatrne fúkol, z nej vyšiel jemný, veselý smiech.

Piplík sa zasmial tiež; smiech bubliny znel akosi známe a pritom novátorsky. Piplík bubliny zaobalil do listov a odniesol ich ku kamarátom, lebo vedel, že smiech sa najlepšie rozširuje medzi priateľmi.

Zora, veselejšia veverička so zlatistým chvostom, prišla prvá. Piplík jej jednu bublinu podal a Zora ju opatrne postrčila nosom. Z bubliny vyskočil smiech, ktorý znel ako cinkanie drobných zvončekov. Zora sa začala okamžite točiť na mieste a skákať tak rýchlo, že sa jej chvost zatočil do malého uzla. Ani jeden z nich si však neodpustil smiech — ten zvonivý smiech bol taký nákazlivý, že sa Zora aj Piplík rozosmiali ešte viac.

Tobko, psík s hnedými uškami, prišiel potom. Tobko mal rád poriadok a domáce úlohy z nosenia loptičiek. Keď Piplík pred ním otvoril bublinu s ďalším smiechom, z nej sa ozval hlboký, rozprávajúci smiech, ktorý pripomínal kuchársky bublanec. Tobko začal napodobňovať zvuky ako by varil večeru, pričom prehadzoval pred sebou pamlsky namiesto varenia. Všetci smiali a hovorili si, že Tobko je teraz slávny šéfkuchár na lúke.

Smiech bublín bol však trochu záludný. Piplík v nich našiel smiech, ktorý sa kedysi stratili z rôznych zákutí lesa: zaspomínaný smiech, odvážny smiech, hanblivý smiech aj smiech, ktorý si neveril. Keď ich Piplík rozdával, niekedy sa stalo, že bublina sa pomýlila a vyprskla presne ten smiech, ktorý kamarát potrebuje, aj keď sa zdalo, že požiadal o niečo iné.

Raz prišla pani Žabka s košíkom bazového čaju. Piplík jej daroval bublinu, ktorá mala vo vnútri jemný, šušťavý smiech. Namiesto tichého šepotu sa však z bubliny vynoril smiech taký veľký, že pani Žabka vyskočila a celý jej košík sa postavil na jednu nožičku. V tom momente sa všetci zasmiali — aj pani Žabka, a aj košík, ak by len vedel hovoriť. Napokon sa košík uložil späť a pani Žabka povedala, že možno práve taký veľký smiech potrebovala, lebo zabudla, ako sa smiať sama pre radosť.

Nedorozumenia sa miešali s radosťou. Keď Zora dostala smiech, ktorý mal byť pre malého hmyzieho básnika, začala na poludnie spievať básničky nahlas a blízke kvety si začali pospevovať refrén. Kvety sa pritom natoľko rozospievali, že ich lístky zatancovali polkroky. V jednej chvíli nebolo jasné, či to všetko robí Zora, kvety alebo smiech sám.

Piplík sa niekedy zamotal do vlastných plánov. Chcel mať všetky bubliny pekne zoradené podľa farieb a druhu smiechu, ale bubliny mali svoj vlastný rozum. Jedna modrá bublina, ktorá vyzerala ako tichá, utekajúca perlička, sa náhle roztrhlo a vyšlo z nej šťastné kichnutie. Z dvora kúta sa ozvalo: „Kých!“ a všetci sa znovu smiali, lebo smiech premenil kých na malú melódiu.

Napriek tomu, že sa občas niečo pomýlilo, nikomu to nevadilo. Piplík sa naučil, že smiech nie je niečo, čo treba dokonale usporiadať do škatuliek. Smiech sa radšej poberie tam, kde ho najviac potrebujú, aj keď to znamená, že niekedy miesto pomalého smiechu príde bubnový smiech alebo smiech, ktorý roztočí vetvičky.

Surová pocta bublinám prišla, keď prišla mláďatá z dediny. Jedno malé zajko stratilo hlas a bolo smutné, pretože nevedelo vyrozprávať svoj vtip ostatným. Piplík mu dal jednu bublinu so zvláštnym smiechom, ktorý bol zmiešaný z hanblivého a odvážneho. Keď zajko bublinu vypustil, jeho hlas sa rozžiaril a vtip znel tak pekne, že celý les zatlieskal šuchotaním listov. Zajko bolo šťastné a všetci pochopili, že smiech sa dá aj nájsť a vrátiť tam, kde chýbal.

Na konci dňa sa Piplík posadil pod hrušku, Zora zavesila svoj chvost na najnižšiu vetvičku a Tobko položil hlavu na Piplíkove papučky. Lúka bola stále plná drobných smieškových zvyškov, ktoré sa ticho vznášali nad trávou ako prach z rozprávok. Piplík sa usmial a povedal: „Nie všetko musím zoradiť. Niekedy stačí smiech pustiť na svet a nechať ho, nech nájde svoje miesto.“

Všetci traja sa zasmiali do ticha, ktoré vôbec nebolo prázdne. V tichu bolo počuť len šepot listov a občasné cinkanie bublín, ktoré niekde v tráve našli nový domov. A tak lúka žila ďalej, plná smiechu, ktorý sa delil a spájal. Piplík si zapamätal, že aj malé nedorozumenia môžu viesť k veľkým radostiam, ak sú podané s úprimným srdcom.

Keď zapadalo slnko, Piplík si prižmúril oči a pomyslel si, že zajtra možno nájde ďalšie bubliny. Ale už vedel, že každý smiech je dar a že s kamarátmi je každý dar krajší.