Bodka a obrázky z vody

Rybička Bodka mala malé škvrnité šupiny, ktoré v slnečných dňoch jemne žiarili. Bodka rada plávala blízko hladiny a pozerala sa na svet nad vodou. Vedela, že ona ostáva pod hladinou, zatiaľ čo kamaráti behajú po brehu, lezú na konáre alebo lietajú nad rybníkom.

Bodka túžila kresliť ako oni. Tulka, fenka s veselým chvostíkom, často kreslila nohou do piesku. Kocúr Fúzik kreslil prstami v jemnom blate. Medvedík Brumko vedel robiť veľké stopy a vtáčka Zvonka kreslila pootlieskaním svojimi zlatými perami. Bodka však nemohla vyjsť z vody a posmievala sa sama sebe: „Ja nemôžem kresliť.“

Jedného rána sa pri rybníku zhromaždili všetci kamaráti. Tulka posunula do piesku malý kameň, Fúzik nakreslil krúžok a Brumko priložil mach, ktorý našiel pod stromom. Zvonka zašvihla krídlom a spravila tichú melódiu. Bodka sa priblížila a zacítila radosť kamaráta.

Keď sa Bodka raz potopila bližšie k hladine a prudko zabúchala plutvičkou, stalo sa niečo zvláštne: jej škvrnité šupiny zachytili slnečný lúč a na brehu sa objavili malé svetielkujúce bodky. Tulka na ne ukázala labkou a zvolala: „Pozrite, Bodka kreslí svetielkami!“

Bodka si vydýchla a spočiatku sa hanbila. Jej svetielka boli malé a tancovali v piesku. Fúzik sa však usmial a navrhol hru: „Každý donesie jednu vec a Bodka urobí zo svetiel obrázok tej veci.“ Tulka zatlieskala, Brumko sa rozhodol priniesť veľký list a Zvonka rozospievala veselú pieseň.

Tulka prvá položila do piesku žltý list. Bodka pomaly plávala pri hladine a jemne kývala telíčkom. Zo šupín sa zrodili malé svetlé bodky, ktoré na piesku vytvorili presný obrys listu. Tulka sa radovala, skákala a čuchala k obrazcu.

Fúzik položil kamienok, ktorý vyzeral ako srdiečko. Bodka znovu zatriasla plutvičkou a na piesku sa rozžiarilo srdiečko z bodiek. Brumko priniesol mach a uložil ho vedľa. Bodka zašibala chvostíkom a vznikol zelený prúžok, ktorý z ladných bodiek pripomínal listy.

Zvonka zavrčala tichou piesňou a lietala nad hladinou. Jej spev dal Bodke rytmus. Bodka robila svetelné bodky rýchlejšie a tie sa spojili do kruhu, ktorý vyzeral ako slnko. Všetci sa dívali a spokojne usmievali.

Takto vznikal veľký obrázok. Každý pridal svoju vec a Bodka ju pomocou svetla namaľovala. Obrázok bol jednoduchý: slnko nad listom, srdce pri kamienku a zelený mach ako tráva. Keď sa večer sklonil k rybníku, obrázok zostal stále žiarivý, a kamaráti sedeli vedľa seba a hľadeli.

Bodka už nebola smutná, že nemôže kresliť ako Tulka či Fúzik. Zistila, že jej dar — malé žiarivé bodky — dokáže spojiť všetky nápady kamarátov a vytvoriť niečo, čo sa ani jeden z nich sám nesníval. Tulka si prisadla k vode, Fúzik zívol a Brumko si oprel hlavu o kameň. Zvonka ešte stíchla a všetci boli spokojní.

Odvtedy každý deň prišli kamaráti k rybníku s novým nápadom. Bodka vždy ochotne rozsvietila svoje škvrnité šupiny a tvorila obrázky z vody. Vo svojom srdci vedela, že aj rozdiely môžu spájať a že dar, ktorý je iný, môže urobiť všetkých šťastnými.