Pipo a malé svetielko

Pipo bol malý tuleň s lesklou srstičkou. Najradšej sa tĺkol pri skalách zátoky a pozoroval more. Keď zapadalo slnko, vlny sa leskli a Pipo si predstavoval, že v nich žijú malé zázraky.

Jedného večera Pipo niečo zbadal medzi peniacimi sa vlnami. Bolo to malé svetielko, čo sa pomaly vznášalo nad hladinou. Pipo vyšplhal na skalu a zvolal: „Ahoj! Kto si?“

Svetielko sa zatriaslo a odpovedalo tichým jemným zvukom. Pipo sa naklonil bližšie a zistil, že to nie je žiadne kamienkové čudo. Bola to medúzka s menom Lumi. Lumi bola drobná a svetielkovala rôznymi farbami, ale bola stratená a veľmi smutná.

„Ja som Pipo,“ povedal tuleník. „Neboj sa, pomôžem ti.“

Lumi zažiarila zeleno. „Ďakujem, Pipo. Ublúdila som od svojej rodiny pri skalnom úseku. Bojím sa tmy a prúdov.“

Pipo premýšľal. Vedel, že sám malú medúzku do veľkého mora nedostane. Zavolal svojho kamaráta Ota delfína.

Keď prišiel Oto, zakotúľal sa rýchlo k skale a zasmial sa: „Ahoj, Pipo! Kto je to svetielko?“

„To je Lumi. Je stratená,“ vysvetlil Pipo.

Oto zakokrhal, aby bol vážnejší: „Pomôžeme jej. Plávam rýchlo a poznám prúdy. Zavolám aj Kiku.“

Kika korytnačka prišla pomaly, ale iste. „Dobrý večer, priatelia,“ povedala Kika mäkko. „Poznám miesta pri dne, kde sa medúzky ukrývajú. Jemne ich obkolesia riasy, aby neplávali do prudkých prúdov.“

Mína morská hviezdica a Fero rybka sa pridali tiež. Mína vždy vedela, kde sú kamenisté štôlne, Fero poznal cestičky medzi koralmi. „Sme spolu,“ zašeptal Fero šťastne.

Skupina sa vydala cez zátoku. Pipo nesmelo držal Lumi blízko svojej chlpatej hlavy, aby sa mala kde prikryť. Lumi sa občas roztancovala do modra, keď cítila bezpečie.

Preplávali cez lúče mesačného svetla a pod mostom z morských rias natrafili na hustý chumáč rias. „Neriešme ich hlava-nehlava,“ navrhla Kika. „Zbožňujem pomalé cesty. Pustím sa po dne a ukážem vám priechod.“

Kika sa pomaly potopila a ukázala cestu. Oto bezpečne viedol celé stádo cez prúd, Fero sa pomáhal krútiť medzi koralmi a Mína si opierala ruky o kamene, aby ukázala smer. Pipo cítil, ako mu srdce prudko bušilo, ale bol hrdý, že môže pomôcť.

Keď preplávali tmavší záliv, svetielko Lumi zrazu pritiahlo pozornosť veľkého húsenicového kamena. Kamienok začal lesknúť nečakanou farbou. Oto sa pousmial: „To je znamenie. Rodina medúz svetie, keď hľadajú jedna druhú.“

Lumi zrazu jasnejšie žiarila. Vybehla dopredu a z vody sa vynorila ďalšia malá medúza. Bola to mamina medúzky. „Lumi! Kde si bola?“ zavolala mamina nežne.

Lumi zavesila svoje chňapky okolo maminy a zažiarila najsilnejšie zo všetkých farieb. Pipo pocítil teplé šťastie v hrudi. Oto sa zatváril tak, že vyzeral najsrdečnejší delfín v zátoke. Kika si spokojne poklepala plutvou o kamene.

„Ďakujeme vám,“ povedala mamina medúzky a úškrn jej rozžiaril vodu. „Bez vás by sme si ju hľadali dlhšie.“

Pipo pozrel na svojich kamarátov a cítil, ako sa z neho stáva niekto, kto môže pomáhať. Lumi sa ešte raz otočila a žmurkla. „Každé svetielko potrebuje kamarátov,“ zamrkala.

Vrátili sa na skalnaté miesto pri zátoke. Pipo sa rozvalil a povedal potichu: „Dnes som sa naučil, že aj keď som malý, môžem urobiť veľkú vec.“

Oto zašvitoril: „A ja som sa naučil, že stačí rýchly skok a dobrý nápad.“

Kika sa usmiala: „A ja si vždy nájdem cestu.“

Mína a Fero pridali svoje tiché prianie priateľstva. Lumi ešte dlhú chvíľu žiarila. Potom sa ponorila k svojej rodine a zátoka zostala pokojná, ale trochu teplejšia, ako býva zvyčajne.

Pipo si zatváril oči. Vedel, že keď bude treba, vypláva znova. A vedel, že priatelia mu vždy podržia ploutvy.