Pufko a mušlička plná zvukov

Pufko bol malý papuchalk s farebným zobákom a veľkými očami. Pufko mal jednu zvláštnu záľubu: nosil v zobáku drobnú bielu mušličku. V tej mušličke sa podľa Pufka schovávali stratené zvuky, ktoré more z nej občas vypľulo na breh.

Na kamienkovom pobreží žila aj Minka, malá rybka s lesklými šupinkami. Minka jedného rána plávala smutná. Stratila svoju bublinkovú pesničku, ktorú si spievala, keď zaspávala. Minka prišla až ku skalám a poprosila Pufka, či by jej nepomohol.

Pufko sa pozrel na Minku a prikývol. Pufko položil mušličku na kamienok, pritlačil ju k zobáku a počúval. Netrvalo dlho a z mušličky sa ozval tichý zvuk, ako keby niekto jemne fúkavým šepotom púšťal bublinky. Pufko opatrne zatriasol mušličkou a bublinková pesnička vyletela k Minke ako malé svetlušky.

Minka zavírila oči od radosti a začala znova spievať svoje bublinkové tóny. Minka poďakovala Pufkovi a zamávala plutvičkou. Pufko sa usmial a vložil mušličku späť do zobáka. Pufko vedel, že mušlička rada pomáha.

Na druhý deň prišiel na breh Max, malý psík so slameným obojkom. Max bol smutný, lebo jeho obľúbená loptička prestala pískať. Loptička sa stratila medzi riasami a niekedy zvuky skutočne utopili. Max poprosil Pufka, či by mu nepomohol nájsť pískanie.

Pufko sa šikovne rozbeh: preletel ponad vlnky a pozrel do každého zákutia medzi kamienkami. Nakoniec našiel kus gumy ukrytý v zelenom chumáči rias. Pufko pritlačil mušličku k gumenej časti a chvíľku počúval. Z mušličky sa ozval jemný tón, ktorý sa podobal na pískanie lopty. Pufko zatriasol a pisknutie vyskočilo priamo do Maxovej tlamičky.

Max začal poskakovať a štekal od šťastia. Max neštekal nahlas, ale veselo a nežne, a všetci na pobreží sa smiali s ním. Max objal Pufka nosom a potom odbehol hrať sa s loptičkou, ktorá znovu pískala.

Počas dňa prišla ku skalám ešte malá krabica s ubolenou mušľou. Mušľa hovorila, že jej klikavé klapkanie prestalo. Pufko položil mušličku na mušľu, pritlačil ju a počúval. Z mušličky vyšla jemná melódia klapkania, ktorá sa rozbehla medzi mušľami a vrátila klikanie tej malej mušle.

Keď sa slnko začalo skláňať k moru, Pufko si sadol na teplý kamienok. Pufko vybral mušličku zo zobáka a pozrel sa na more. V každom prasknutí vĺn či v jemnom fučaní vetra počul teraz pohodu a pokoj. Pufko bol šťastný, lebo vedel, že pomáhanie robí deň jasnejším.

Minka zaplavala bližšie a Max si prisadol na pláž. Všetci traja počúvali, ako z mušličky občas vyskočí malý zvuk, ktorý si hľadal cestu späť k niekomu, kto ho stratil. More bolo tiché a priateľské a pobrežie sa lesklo od smiechu a spevu.

Keď prišiel súmrak, Pufko vložil mušličku späť do svojej skrýše pod skalou. Pufko vedel, že zajtra zase niekto príde a niečo stratí, čo možno nie je vidieť, ale je počuť. Pufko zatvoril oči s pocitom, že mal malý, ale dôležitý dar: vedel nájsť stratené zvuky a vrátiť ich domov.

Na pobreží vládla spokojnosť. Minka si ticho spievala svoju bublinkovú pesničku, Max si hrkal loptičku a Pufko sníval o ďalších zvukoch, ktoré pomôže nájsť. A tak to bolo večne pri brehu: keď niečo stratili, prišiel Pufko a priniesol späť radosť.