Keď kvapky zabudli tancovať

Keď kvapky zabudli tancovať

Na streche starej stodoly pri jazierku sa Minka natiahla a vyhrievala si bruško na slniečku. Minka bola mačička, ktorá milovala maličké zvuky: šuchot lístia, cinknutie kostíčka vedľa búdky a tichý plesk vody do kaluže.

Do pahreby prišla Benko, malý psík. Benko štekal len jemne, keď sa tešil. Benko priniesol vôňu teplého chleba z dediny a široký úsmev, ktorý sa dal počuť aj bez veľkého hlasu.

Medo, veľký medvedík, sa priplazil z lesa. Medo zvyčajne hučal hlboko, keď bolo treba ukľudniť priateľov. Pipo, drobný vtáčik, preskakoval z vetvičky na vetvičku a cvrlikal krátke melódie. V jazierku bublinkovala Bublinka, malá rybička s blyšťavými šupinami. Bublinka robila bublinky, ktoré cítiť aj počuť v tichu vody.

Minka našuchotila uškami. Niečo bolo inak. Kvapky na jazierku padali, ale nehupli, nepriľapli, nepleskli. Boli tiché a skoro sa ani nepohli. Voda vyzerala, akoby mala zamrznutý úsmev.

„Prečo sú kvapky také tiché?“ spýtala sa Minka a pritlačila sa k tráve. „…a prečo sa neprerušujú bublinky?“

Benko sa sklonil nad vodu a čuchal. „Cítim dažďovú vôňu, ale nie počujem špliech. To je zvláštne,“ povedal Benko tichým hlasom. Benko sa rozhýbal pomaly, aby nezrušil pokoj jazierka.

Medo si položil labu na zem. „Možno si kvapky zabudli svoj tanec,“ povedal Medo, a jeho hlas bol ako teplý medový nádych. Pipo pristál na rímse prístrešku a zapískal krátku notu. Bublinka poslala pod hladinu malú radu bubliniek ako odpoveď.

Minka pozrela na kamarátov a navrhla: „Skúsme im ukázať, ako sa tancuje. Každý zo nás dá svoj tichý zvuk. Spoločne ich naučíme maličký rytmus.“

Benko začal jemne ťapkať labkami po mäkkom machu. Jeho ťapkanie znelo ako malý bubon. Minka sa pritiahla a pohla chvostíkom raz, potom druhýkrát. Jej chvostík štuchol do starej konárky a vznikol ľahký šuchot.

Medo zahumkal hlboko a pomaly, ako keď vetva šepká. Pipo pridal vysokú piskotavú notu a zatlieskal krídlami tak nenápadne, že to len zavonelo ako zvonenie. Bublinka vyfúkla malú bublinku, ktorá pukla s tichým cinkom pod hladinou.

Pomaly, ticho po tichu, sa okolo jazierka rozšíril nový rytmus. Benkove ťapky, Minkin chvostík, Medové hučanie, Pipova pieseň a Bublinkine bublinky sa spojili do jedného pokojného tempa.

Kvapky si ho všimli. Najprv sa len mierne nadvihli a potom sa jemne roztočili. Padali nie ako stuhnuté bodky, ale ako malé tanečníčky na listoch a kamienkoch. Ich dotyky boli mäkké a veselé, vodná hladina sa smeškala a lúčna tráva sa kývala v tichom rytme.

Minka sa rozbehla k jazierku a jemne doň šliapla. Benko sa rozštekal od radosti, no stále tak, aby nerušil. Medo sa usmial labou na vodu. Pipo zašvitoril záverečnú notu. Bublinka vyskočila a urobila bublinku, ktorá sa leskla ako miniatúrne slniečko.

„Takto to majú kvapky radi,“ povedala Minka a pritúlila sa k Benkovi. „Nemusia kričať, stačí, keď každý dá svoj tichý dar.“

Odvtedy, keď prší pri jazierku, všetci sa zastavia a pridajú svoj tichý zvuk. Benko jemne ťapká, Minka máva chvostom, Medo hučí pomaly, Pipo cvrnkne melódiu a Bublinka posiela malé bublinky. Kvapky vždy tancujú a jazierko sa usmieva.

Keď prídete niekedy k malému jazierku, možno počujete tento tichý tanec. Stačí sa pridať so svojím vlastným jemným zvukom a kvapky sa znova rozpohybujú.