Terezka a pestrú melódiu vetra

V krajine, kde vzduch vždy vyzeral ako akvarelová maľba, bývala dievčatko Terezka Rásočka. Terezka mala vlasy ako zlaté vlákna a oči, ktoré sa smiali. Každé ráno počúvala, ako farby spievajú: žltá žblnkotá v tráve, modrá hučí v potôčiku, červená šepká v kvietkoch.

Jedného dňa Terezka zbadala, že farby sú tiché. Keď sa naprela cez plot, uvidela malého vtáčika Pufka. Pufko bol guľatý, s mäkkými perami a s úsmevom na zobáčiku. Pufko sa hniezdil na konári a pozrel na ňu veľkými očami.

„Niečo sa stalo,“ povedala Terezka. „Hudba farieb sa stratila. Počujem len šumenie.“

Pufko zafučal jemne. „Včera tu preletel sivý závoj. Volá sa Mlžik. Odvtedy notičky schovávajú farbu do malých ulitiek a prestali tancovať.“

Terezka si povzdychla. „Ako im pomôžeme?“

Pufko natiahol krídelko. „Počula som, že pod starou Lipkou žije Hrajko, kúzelný hrebeň. Hovorí sa, že hrebeň si rozumie s vetrom a vie vyčesať vánky tak, že notičky zatancujú znovu.“

Terezka a Pufko prešli cez lúku, kde farby boli bledé ako ombre. Starenka Lipka stojaca pri potôčiku pozdravila Terezku svojím hlbokým šelestom lístia. Lipka bola vysoká, starostlivá a mala na konári malé domčeky pre vtáčiky.

„Dobrý deň, Terezka,“ zašepkala Lipka. „Pýtala si sa na Hrajka. Leží v truhle z koreňa, lebo učí vetry poriadku. Ak mu donesiete kus smiechu a jednu veternú pieseň, pomôže vám.“

Terezka vytiahla z vrecka malý papier s kresbou, ktorú pred chvíľou nakreslila. Boli na nej jej smiechavé nohy pri skákaní cez kaluže. „To je môj smiech,“ povedala. „A ja viem jednu pieseň o lunách a kvietkoch.“

Pufko zatlieskal zobáčikom. Spoločne zaspievali tichú piesničku, ktorú poznala len Lipka a vietor. Keď doznela, z koreňa vykukol Hrajko — drevený hrebeň so žiarivými zúbkami. Hrajko sa usmial svojím dreveným úsmevom.

„Ahoj, Terezka. Ahoj, Pufko,“ zašepkal Hrajko. „Počul som vašu pieseň. Je ľahká ako perie. Pomôžem vám, ale potrebujem, aby ste držali notičky pri svetle.“

Terezka položila kúsok svojho smiechu pod Hrajkov zub. Pufko otvoril tenký listík, ktorý nosil ako klobúčik, a zafúkali ľahkú melódiu. Hrajko začal hrebeňovať vzduch. Keď ťahal zúbkami, z každého zúbka vyletela jemná čiarka svetla.

Zo zeme sa vynárali malé notičky. Boli to neobyčajné tvory: vyzerali ako mini motýliky, ale ich krídelká sa leskli farbami hlasu. Keď ich Terezka chytila do dlaní, cítila, ako sa jej prsty naplnili teplom a farbou.

„Notičky sa boja sivého závoja,“ povedal Hrajko. „Mlžik ich ovinul, aby boli tiché. Potrebujú, aby ich niekto pochopil a dal im meno.“

Terezka sa usmiala. „Ja im dám mena. Budú sa volať Žukot, Šumenka, Bublinka…“ Volala mená, a keď každú notičku pomenovala, tá zatriasla krídelkami a iba na chvíľu rozžiarila inú farbu.

Pufko pomáhal: lietal okolo a sprevádzal notičky piesňou, ktorú vystrúhal z vetvy Lipky. Hrajko hrebeňoval vítrikmi a Lipka šumela povzbudzujúco. Spoločne vytvorili kolo, v ktorom sa všetko točilo pomaly, nežne a bezpečne.

Postupne sa okolo nich rozospievala lúka. Žlté tóny začali bublať v tráve, modré tóny zakývali nad potokom a červené tóny sa usadili na okvetných lístkoch. Sivý závoj Mlžíka sa rozpustil ako para v slnku. Mlžik, ktorý bol viac smutný než zlý, sa prisadol k Lipke a dovolil, aby mu Terezka zaspievala uspávanku. Započul v sebe tiché šepky radosti a odplával s vetrom preč, kde nemohol zarmútiť notičky.

Keď bolo po všetkom, Terezka položila notičky do trávy a sledovala, ako tancujú. Pufko obletel ich malé karé, Hrajko si ľahol pod korienok a Lipka zatiahla tieň, aby všetko mohlo oddychovať.

„Ďakujem,“ povedala Terezka tichučko. „Dnes sme vrátili farby domov.“

„A ty si im dala mená,“ odpovedal Pufko. „Vďaka tebou budú vedieť, kedy sa majú vrátiť.“

Vo Farbopiesni zasa zneli farby. Deti a zvieratká prišli počúvať a spievať. Terezka sa oprela o Lipku a zatvorila oči. Vedela, že keď bude niekedy vánok smutný, stačí jej pesnička a správne meno pre notičku, aby sa všetko vrátilo do poriadku.

A tak v krajine ostalo vždy teplé svetlo, farebné tóny a známa pieseň, ktorú Terezka spievala, keď potrebovala, aby sa svet usmial.