Bublinka a zrkadielko skrývajúcich sa farieb

Bublinka sa stratila vo farbách

Bublinka bola malá víla z bubliniek. Mala vo vlasoch trblietavé perličky, ktoré sa leskli ako ranná rosa, a každý deň rozprášila okolo seba jemné farby. Jedného rána však Bublinka otvorila oči a zistila, že je bez farieb. Jej perličky už neblikali, jej krídelká boli priesvitné a svet sa zdal akosi tichý.

Bublinka sa posadila na list a nádejne zavolala: „Kde sú moje farby?“ Z lista vykukol Mrko. Mrko bol malý mrmot, ktorý nosil pri sebe vždy trochu hmly a múdrosti. Mrko sa usmial a povedal: „Neboj sa, Bublinka, pôjdeme spolu pozrieť, kde sa farby schovali.“

„Sú vo Záhrade skrytých tónov,“ šepla podľa legendy stará vetvička, „a tam ich stráži Škvrnka, mačička z mesiaca. Ale Škvrnka farby nevráti bez piesne.“

Bublinka sa s Mrkom vybrala cez šepkajúce trávy. Cestou sa k nim pridal Huňo, rozkošný obláčik, ktorý jemne hučal, keď sa smial. Huňo pozval Bublinku na svoj chrbát a tak spoločne preplávali ponad malý potôčik, ktorý sa leskol ako strieborný špagát.

Na kraji Záhrady skrytých tónov sedela Škvrnka. Škvrnka bola mačička s očami ako mesiac; jej srst jemne bledla a tmavla podľa toho, či sa usmiala. Škvrnka sa napol a povedala: „Kto nevie piesne, nespozná farby. Ak mi prinesiete melódiu, zrkadielko farieb vám ukáže cestu.“

Bublinka zatvorila oči a snažila sa spievať, ale jej hlas bol ako tichý zvuk vetvičky. Mrko jej položil lístok s múdrosťou: „Piesne sa nerobia len z hlasu, robia sa z malých skutkov. Pôjdeme za Džbančekom, on má v sebe teplý tón. Keď sa čaj varí, aj piesne sa rozsvietia.“

Džbanček bol maličký čajový džbánik, ktorý vždy šepkal do šálky teplé prázdniny. Džbanček prišiel s jemným bublaním a trblietajúcim sa svetlom. Keď si Bublinka prisadla k Džbančeku, z jeho hubičky vyšlo mäkké pískanie, ktoré znelo ako objatie. Bublinka sa zhlboka nadýchla a začala ticho spievať spolu s Džbančekom.

Škvrnka sa priplazila bližšie a počúvala. Keď sa piesni pridali aj smiech Mrka a šum Huňa, piesne sa urobili plné. Škvrnka sa usmiala a povedala: „Výborne. Teraz vás zavedie Mostík.“

Mostík bol starý strieborný most, ktorý sa vznášal nad potokom tichých slov. Na Mostíku žila drobná svetluška, ktorá ukazovala cestu tým, čo hľadajú. Keď sa Bublinka s priateľmi priblížili, Mostík sa jemne zatriasol a otvoril bránu do Zrkadlovej siene.

Vo vnútri Zrkadlovej siene stálo malé zrkadielko. Zrkadielko farieb neukazovalo tvár tak, ako iné zrkadlá. Keď sa do neho pozrelo srdce, ukázalo, čo je v ňom ukryté. Bublinka pristúpila bližšie. Zrkadielko žmurklo a ukázalo scény: Bublinka, keď sa smiala s Mrkom; Bublinka, keď držala Džbančekovu rúčku; Bublinka, keď lietala na Huňovom chrbte a prinášala kvietky susedom.

Niekde medzi týmito obrazmi sa zrkadielko rozzářilo. Farby sa vrátili do Bublinkinho krídla ako svetlé pramienky. Bublinka pocítila teplo v hrudi a jej perličky znovu zažiarili. „Moje farby sú tu,“ zašepkala so slzou radosti. „Sú v pesničkách, v objatiach a v priateľstve.“

Škvrnka jemne pozrela na Bublinku a povedala: „Kúzlo farieb sa nezrodí samo. Rodí sa vždy, keď niekto spieva, keď niekto pomôže a keď niekto daruje úsmev.“

Bublinka, Mrko, Džbanček a Huňo sa vrátili do svojej dedinky. Všetky bublinky, kvietky aj listy sa znova roztancovali. Bublinka rozprášila farbu nad políčkom, a keď sa deti v dedinke pozreli hore, videli dúhu, ktorá ladne spala na oblohe. Každé dieťa dostalo malý kúsok farby do svojho srdca.

Odvtedy Bublinka každý deň spievala piesne, prinášala teplé nápoje od Džbančeka, púšťala sa s Mrkom do hmly a smiala sa s Huňom. Zrkadielko farieb si občas posedelo u Škvrnky, aby počulo nové piesne. Farby sa už nikdy nestratili, lebo vedeli, že sú ukryté v priateľstve a v malých skutkoch, ktoré robia deň krajším.

Koniec a nový začiatok

Bublinka sa každý večer uložila pod list s úsmevom. Vedela, že keď bude zdieľať radosti, jej farby ostanú večne jasné. A keď sa raz stratili, vedela, že kúsok piesne a dobrý kamarát vždy pomôžu ich nájsť.