Zvonko a tiché farby lesa

V lese, kde koruny stromov poznali mená vetra, žil malý jednorožec Zvonko. Zvonko mal snehobiely kožuch a roh, ktorý sa pri dobrom slove jemne rozžiaril. On rád zbieral tiché veci: šepoty listov, smiech potôčika a tajné piesne rána.

Vedľa Zvonka bývala víla Perúnka. Perúnka mala vlasy utkané z ranného rosného pavučinky a nosila vrecko plné malých melódií. Keď ona zaspievala, kvety sa jemne naklonili a počúvali.

V blízkosti žil aj drak Miskol. Miskol nebol veľký ani hrozivý. On fúkal teplý, bublinový vzduch, ktorý sa menil na smiech, a vždy vedel, ako rozhýbať stojaté vzdušné tóny, aby zazneli ďalej.

Zo skalnej jaskynky vykukovala škriatka Šepka. Šepka bola maličká a rýchla; ona nosila v taške stovky drobných topánok, ktoré klopkali heslá na spánok. Keď ona zaklopkala správnym rytmom, aj najhlbšie spomienky začali tancovať.

Na okraji lúky býval obr Obrad. Obrad mal jemné srdce a široké dlane. On vedel zašepkať mrakom, aby sa posadili a dali cestujúcim odpočinok z výšky.

Jedného rána si Zvonko všimol, že lúka pri Tichom jazierku stratila farby. Tráva bola svetlá ako bledé pierko, kvety sa schúlili a dúha na oblohe sa zdala menej veselá. Zvonko nahol hlavu a počúval. Všade bolo ticho medzi farbami, ako keby niekto vypol ich smiech.

Zvonko šiel za Perúnkou. On povedal: „Perúnka, prečo farby šepkajú a už sa neusmievajú?“ Perúnka sa zamyslela a vytiahla z vrecka drobnú melódiu. Ona povedala: „Farbičky — malé tvorinky, čo farbia lúku — zaspali na krajke Mesiaca. Potrebujú pohladenie a priateľské slovo, aby sa vrátili.“

Miskol ponúkol pomoc: „Ja môžem odfúknuť ich tichý spánok teplým vetrom.“ Zvonko zatlieskal labkou, Šepka dupla topánočkami a Obrad rozprestrel druhú ruku, aby ukázal, že pomôže svojou silou. Spolu vyrazili k brehu jazierka, odkiaľ viedla cesta cez Pavučinový most k Mesiacu vyklonenej vetvy.

Na Pavučinovom moste Šepka šupla topánočku a zaklopkala rytmus, ktorý jej pripomenul smiech detí. Ona zaklopkala: „klop, klop, klop“ — a rytmus sa rozliehal pod nohami, až sa most začal jemne usmievať. Perúnka zatancovala okolo mosta, jej melódia zabalila most do dobrého spánku a pomohla mu otvoriť cestu ďalej.

Keď dorazili k vetve, Miskol zafúkal svojím teplým dychom. On fúkol tiché bubliny, ktoré sa vznášali k Mesiacu. Bubliny niesli Perúnkine piesne a Zvonkove pravdivé slová. Zvonko sa priblížil a povedal: „Farbičky, my sme prišli. My vám posielame lásku a spomienky domova.“ Pri tých slovách jeho roh jemne zasvietil a z tej žiary sa zrodila malá iskrička nad vetvou.

Iskrička spadla na tri spiacie farbičky — jednu červenú, jednu modrú a jednu žltú. Farbičky sa prebudili a najprv boli ešte ospalé. Šepka im pobúchala päsťami na drobné nožičky; Perúnka im dupla malou piesňou; Miskol vyfúkol teplý smiech a Obrad šuplo oborím hlasom: „Všetko je v poriadku, my sme tu.“

Postupne farbičky otvorili očká, zasmiali sa, a ich smiech sa rozlial po jazierku ako farebný dážď. Tráva sa opäť sfarbila, kvety rozkvitli a dúha na oblohe získala nový pás lesku. Zvonkov roh žiaril jasnejšie než kedykoľvek predtým, pretože on vedel, že pravé slovo a láskavý čin vracajú svetu jas.

Na lúke usporiadali malé vítanie. Farbičky tancovali okolo Zvonka, Perúnka im naplietla malé vence z rosnej pavučiny, Šepka rozdávala topánočky, Miskol vytvoril teplé bubliny pre hru a Obrad postavil pohodlné sedadlá z oblaku. Všetci sa smiali a les znova spieval v plných farbách.

Keď sa vrátili domov, Zvonko sa ešte raz pozrel na svoj roh a pošepkal: „Ďakujem, priatelia.“ Perúnka sa usmiala, Miskol zamrmlal spokojné „hmm“, Šepka podskočila a Obrad si potľapkal dlaňami o bok s radosťou. Od toho dňa les vedel, že keď sa niečo stratí, láskavosť a spoločná pomoc pomôžu všetko nájsť.

A tak sa farby v Tichom jazierku nikdy viac nestratili navždy. Keď zabočila noc a Mesiac vyklonil svoju vetvu, farbičky si len ľahko zakývali a pamätali, že kamaráti sú bližšie než sa zdá.