Bodlinka a pieseň kráľovstva

Bodlinka a pieseň kráľovstva

Bodlinka bola malá ježka, ktorá bývala pri kamennom hrade. Každé ráno počúvala spievať zahradu: vtáčiky cvrčali, potôčik cinkal a záhrada sa leskla farbami. Kráľ Oskar a kráľovná Viera s princom Lukášom a princeznou Róziou každý deň piesňou privítali nové ráno.

Jedného dňa sa hrad zdvihol do hmlistého ticha. Kvety v okolí hradu stratili jas, stromy vyzerali bledšie a aj fontána v nádvorí sa zdala smutná. Kráľ Oskar a kráľovná Viera hľadeli z okna a cítili, že niečo chýba.

Bodlinka sa vykotúľala z brvna a prišla bližšie. Bodlinka počula ticho a pritom si všimla, že zámocká pieseň akoby sa rozpŕchla vo vetre. Havran Kuko preletel ponad hrad a kývol krídlom. Bodlinka vedela, že hoci je malá, môže pomôcť.

Bodlinka vyšla do dediny a začala pozorne počúvať. Dala si pozor na každý drobný zvuk: babičkino šuchotanie pri pletení, smiech chlapca, ktorý hádže mušličky do potoka, pískanie pekára pri práci, bzukot včielky, ktorá pristála na slnečnici. Bodlinka jemne nazbierala tieto zvuky do svojej malej škrupinky od žaludu, akoby zbierala písmená do vrecúška.

Keď sa vrátila pod hradné múry, zavolala ľudí aj zvieratá: „Poďme si spolu zaspievať,“ povedala Bodlinka potichu. Kráľ Oskar sa postavil vedľa kráľovnej Viery, princ Lukáš si sadol na schod a princezná Rózia sa vrhla do kvetinového kruhu. Havran Kuko sa opravil na veži, psíček susedov zavŕskal a aj deti prišli s očami veľkými ako kolieska.

Všetci jeden po druhom dali do vzduchu svoj malý zvuk. Babička šuchla pri paličkách, pekár pískol ozajstnú melódiu, dieťa zakikiríkalo, včielka bzučala. Bodlinka otvorila svoju škrupinku a nechala, nech sa zvuky spoja. Najprv to znelo roztrúsene, potom sa jeden tón spojil s druhým a vznikla teplá, nová pieseň.

Kráľ Oskar prikývol a začal potichu spev. Kráľovná Viera pridala melódiu svojho smiechu, princ Lukáš urobil dlhý jemný tón a princezná Rózia zasmiala sa ako zvonček. Pieseň sa rozliala cez hradné múry, cez záhrady a do dediny. Farby sa na stromoch ožili a fontána sa znovu rozjasnila.

Všetci sa objali okolo malej Bodlinky. Kráľ Oskar sa naklonil a povedal: „Ďakujeme ti, Bodlinka. Dala si nám späť niečo dôležité.“ Kráľovná Viera podala Bodlinke malý medailón z korku, do ktorého si každý mohol vložiť svoj obľúbený zvuk. Princezná Rózia položila Bodlinke kvet na hlavičku a princ Lukáš sľúbil, že bude každý deň počúvať.

Od toho dňa sa v kráľovstve každý ráno stretávali pod hradom, aby si podelili svoj malý zvuk. Bodlinka sa stala oficiálnou zberačkou písmen z piesne a každý vedel, že aj drobný šum má svoju silu. Kráľ Oskar a kráľovná Viera poznali hodnotu počúvania a princ Lukáš s princeznou Róziou každé ráno pridali svoje tóny.

A tak sa farby vrátili, smiech naplnil záhradu a hrad znova žiaril. Bodlinka ležala v tráve, šťastná, že mala malé nohy, veľké uši a ešte väčšie srdce. V kráľovstve už nikdy nezabudli, že každý hlas je dôležitý.