Kameň, ktorý vedel spievať

Na brehu malého jazierka sa raz stretli štyria kamaráti. Bola tam mačka Minka, ktorá mala mäkkú srsť a tiché kroky. Bol tam psík Kubo, ktorý mal malý rolničkový obojok a smiech ako slnečný lúč. Bol tam medvedík Bruno, ktorý bol veľký, ale jemný a vedel nosiť v hlave dobré nápady. A plával tam malý rybček Ríša, ktorý bol rýchly a bleskovo preplával každú vlnku.

Kamarátov zaujal hladký okrúhly kameň, ktorý ležal na brehu. Kameň bol hladký ako perla. Minka si kameň obzerala zblízka. Kubo ho poklepával labkou. Bruno priložil tupočuchý nos. Ríša nakrčil plutvy a pozrel sa z vody.

Keď sa Minka dotkla kameňa svojou mäkkou labkou, zaznelo z neho tiché brnknutie. Kubo zatiahol za obojok a kameň zazvonil jemnejším tónom. Bruno položil dlaň na hladinu a kameň zabrumkal hlbokým zvukom. Ríša vykryl plutvou a kameň vydal drobné bublinkové šumenie.

„Počujete to?“ pýtala sa Minka a prikývla. „To je ako pesnička z jazierka.“

Kubo sa usmial. „Skúsme to spolu. Najprv ja, potom ty, potom Bruno a Ríša na konci.“

Robili to niekoľkokrát. Každý dotyk kameňa dával iný zvuk. Keď sa dotkli jeden po druhom, vznikla z toho krátka melódia. Kameň počul, počítal a písal do vzduchu malé tóny.

Naučili sa, že ak kameň hladkajú pomaly, znie ticho. Ak kameň klepnú mierne, znie hravejšie. A ak sa všetci dotknú kameňa naraz, zaznie jemná harmónia, v ktorej sa zmestí miesto pre každý zvuk.

Na druhý deň prišli na breh aj iné zvieratká. Vtáčik si pridŕžal konár, žaba si pritisla oči a veverička prišla s orieškom. Všetci chceli počuť spievajúci kameň. Minka navrhla, že spravia pokojný koncert, kde každý pridá svoj zvuk. Kubo dal jemné štebotanie, Bruno hlboké búchanie labou do mäkkej zeme, Minka tiché prepitkovanie a Ríša šumenie bubliniek z vody.

Koncert bol naozaj tichý. Nebolo tam zbytočného kričania ani veľkého hluku. Zvuky sa poskladali ako kvet. Vtáčik zatancoval, žaba zaplakala smiechom a veverička dievčenským úsmevom delila oriešok s kamarátmi.

Počas dní sa naučili tri veci. Po prvé, že každý zvuk má svoje miesto. Po druhé, že keď sa počúvajú navzájom, vznikne pekná hudba. A po tretie, že kameň sa rád hrá s rukami, labkami aj plutvami, ale najradšej má, keď sú pri ňom kamaráti spolu.

Jedno večer, keď slnko klesalo za stromy, prišli všetci kameň opäť navštíviť. Dotkli sa ho spolu a kameň vydal najsladšiu melódiu. Upokojil celé jazierko. Ríša sa pomaličky zavinul medzi riasy, Bruno si ľahol do trávy, Kubo si opravil obojok a Minka si zrolovala chvost a zamrmlala spokojne.

Od tej chvíle mali kamarátstva svoje malé rituály. Keď niekto potrebuje ticho, všetci sa stretli pri spievajúcom kameni. Keď niekto chce veselo pobehnúť, najprv sa zahrali na tichý koncert a potom sa rozbehli. Kameň zostal na brehu, hladký a pozorný, a kamaráti ho občas hladkali, aby im pripomenul, že počúvať druhých je dar.