Mriška a bublinkové tajomstvo

Mriška sa jedného večera zakrádala k rybníku. Mesiačik sa mľaskal vo vode a vzduch bol mäkký ako vankúš.

Na hladine sa objavili malé bubliny. Bubliny tancovali a jemne šepkali zvuky, ktoré Mrišku veľmi zaujali.

„Kto tam spieva?“ spýtala sa Mriška. Potichu privolala svojho kamaráta Fera.

Fero sa priplazil cez trávu. On mal veľké uši a chvost mu veselšie mával. Fero sa pri rybníku posadil a počúval.

Z kríkov vylezol Brumko. On je malý medvedík so širokým úsmevom. Brumko sa na hladinu naklonil a čumel oboma očami.

Nad hlavami im pristál Perynko. On je drobný vtáčik s jasným zobáčikom. Perynko zašvitoril a pridal k bublinovému spevu svoju melódiu.

Vo vode sa objavila Bublinka. Ona je malá rybička, čo vie robiť bublinky ako nik. Bublinka jemne vyfukovala bubliny a každá niesla svetielko.

Mriška sa pritúlila k brehu. „Bublinky sú krásne,“ povedala ticho. „Prečo však tak rýchlo praskajú?“

Bublinka sa hanbila. „Ja chcem, aby moje bubliny leteli vyššie. Ale ešte sú slabé.“ Ona si občas sklopila hlavičku a plávala okolo.

Fero dal nápad. „Skúsme bublinkám pomôcť. Spoločne ich ochránime.“ On sa usmial a nosom opatrne urobil malý vánok.

Brumko prikývol. On sa zohnul a dal do vody pár listov. „Listy bublinkám pomôžu,“ povedal Brumko. Jeho ruka bola veľká a jemná.

Perynko zaspieval tichú pieseň. Jeho spev bol ako perie. Bublinka sa usmiala a vyfúkla ešte väčšiu bublinu.

Mriška položila pred seba svoju tlapu. Jemne sa oprela o hladinu. „Ja bublinku podržím,“ zašepkala. Jej tlapa bola mäkká a teplá.

Bublinka nadýchla. Voda sa rozkrútila a bublina narastala. Všetci sa zastavili a dívali sa s údivom.

Keď bublina stála nad hladinou, nezničil ju silný vietor ani ostrý list. Bublinka ju poslala pomaly hore. V bublinke sa rozžiarilo malé svetielko.

Svetielko sa usmievalo. „Ďakujem,“ zažmurkalo. „Ja som malá mesačná iskrička. Zblúdila som a hľadám cestu domov.“

Všetci kamaráti sa pozreli k nebu. Mesiačik bol vysoko, ale na jednom mieste sa zablyslo slabšie. „Poďme pomôcť,“ povedala Mriška a jej oči sa rozžiarili.

Spoločne vytvorili zlatý kruh z listov a ticha. Fero vetrom pomohol bublinke vystúpať. Brumko držal breh. Perynko spieval, aby bublina necítila strach. Mriška jemne hladila bublinku zospodu, aby sa nevzburila.

Bublina letela vyššie a vyššie. Svetielko v nej pookrvalo. Nakoniec sa bublina dotkla mesačného lúča, ktorý sa otvoril ako dvere.

Svetielko skočilo domov a všetkým poďakovalo. „Vďaka vám mám späť svoju cestu,“ povedalo. „Vaša starostlivosť ma napravila.“

Bublinka sa stískala radosťou. Ona sa naučila, že bubliny silnejú, keď ich strážia dobré srdcia. Mriška sa pritúlila k priateľom a cítila teplo v brušku.

Odvtedy pri rybníku tancovali bubliny každý večer. Kamaráti si prišli spievať, smiať sa a pomáhať. Vedia, že aj niečo krehké môže byť silné, keď sa o to spoločne starajú.

A Mriška? Ona zaspávala pri rybníku s úsmevom, pretože vedela, že bublinky majú vždy pri sebe priateľov.