Palo a tichý tanec kamienkov

Palo bol malý tučniak. Bol zvedavý a občas hanblivý. Najviac zo všetkého mal Palo rád hudbu, ktorá vzniká pri pohybe: šuchot pier, špliech vĺn, tichý klopot kamienkov.

Jedného dňa sa Palo snažil sklznuť po hladkom ľade a cítil, že tento sklz niečo stratil. Nepočul svoje obvyklé šuchnutie a to ho znepokojilo. Palo sedel na brehu a díval sa na more.

Prišla k nemu mačka Micka, ktorá bývala pri majáku. Micka sa ticho posadila vedľa Pala a jemne mu povedala: „Niekedy sa zvuk schová do iného miesta. Skús iný povrch.“

Palo pozrel na kamienky pri vode. Potom prišiel psík Rudo. Rudo sa rozbehol po kamienkoch a kamienky pod jeho labkami jemne cinkali. Rudo zakvákal: „Vidíš? Každý chôdzou robí svoju hudbu.“

Do vody vplávala rybka Marenka. Marenka plávala medzi hroznami morských rias a jej plutvy robili tiché šušťanie. „Aj pod hladinou je hudba,“ zašepkala Marenka. Palo si pritisol skrývku krídel a pozorne počúval.

Medzitým medvedica Berta prišla z blízkeho lesíka. Berta sa prechádzala pomaly po mäkkom piesku. Piesok jemne drel jej labky a vytváral hlboký, teplý zvuk. Berta sa usmiala: „Aj pomalý krok môže mať rytmus, Palo.“

Morský koník Gabo sa priplazil medzi riasy. Gabo vrtel telom tak jemne, že sa okolo neho robili malé bublinky. Bublinky sa spájali a pri hladine jemne praskali. Gabo povedal: „Nie všetko musí byť hlasné. Niekedy stačí trocha bubliniek.“

Palo si sadol medzi priateľov. Vznikla myšlienka: čo keby spravili spolu tichý tanec z rôznych zvukov? Každý priniesol niečo svoje. Micka priniesla malú konvicu plnú suchých lupienkov, Rudo priniesol pár hladkých kamienkov, Marenka priniesla morské riasy, Berta priniesla kúsky mäkkého machu a Gabo priniesol malé perly z morského dna.

Najprv Micka potichu preťukla lupienky, potom Rudo prešiel kamienkami, Marenka zamávala plutvou pri hladine, Berta prešla pomaly po piesku a Gabo poslal bublinky. Všetky zvuky sa spojili do jedného teplého a pokojného rytmu. Palo zatancoval. Namiesto sklzu sa rozhýbal po kamienkoch tak, ako cítil srdcom. Jeho pohyb bol jemný a veselý. Palo sa smial a ostatní sa tešili s ním.

Keď tanec skončil, Palo vedel, že jeho hudba nemusí znieť ako predtým. Niekto počuje klopkanie, niekto bublinky, niekto šuchot. Dôležité bolo, že Palo našiel svoj spôsob pohybu. Odvtedy sa Palo často stretával s Mickou, Rudom, Bertou, Marenkou a Gabom. Spolu objavovali nové zvuky, nové kroky a nové spôsoby, ako sa tešiť z pohybu.

Palo už nebol hanblivý. Vedel, že každý má svoj rytmus a že priateľstvo dokáže pomôcť ho objaviť.