Zvuky z pod vŕby

Mieška bola malá mačička, ktorá bývala pri veľkej vŕbe pri zálive. Ráno si Mieška vyčistila kožúšok, prešla sa po hustej tráve a chcela privítať deň tak, ako vždy — tichým mňau. Lenže mňau zostalo v hrdle tiché. Mieška skúšala znova a znova, ale z jej tlmého bruška vyšla len malá chrumkavá bublinka.

Fero bol psík s krátkymi nohami a veľkým srdcom. Keď Fero privítal Miešku pri potoku, chcel zavýskať a zavrčať od radosti. Fero otvoril papuľku a namiesto veselého haf prišlo len tiché šepkanie vetra.

Medko bol mladý medveď, ktorý rád brumkal pri popoludňajšom spánku na kameni. Dnes sa Medko nadýchol a čakal svoje hlboké brum, ale miesto neho prišlo iba jemné pípnutie.

Rika bola malá vtáčka s červeným bruškom. Rika zdvihla krídielko a chcela si štebotom pozvať priateľov. Rika otvorila zobák a z neho vyletelo len tiché šušťanie trávy.

Pufka bola rybka v zátoke, ktorá posielala bublinky, keď sa tešila. Dnes Pufka poslala do vody len jeden malý bublinkový úsmev a potom mlčala. Oňo bol veselý chobotniček, ktorý rád šplechotal do vĺn. Aj Oňo dnes pooklel — jeho šplech bol len jemné cinkanie na hladine.

Všetci sa zišli pod starou vŕbou. Mieška sa posadila na korene, Fero položil hlavu na labky, Medko sa opravil, Rika si posadila nožičky na vetvičku, Pufka pomaly kmitla plutvou a Oňo vykukol z mäkkej zátoky. Všetci cítili rovnakú vec: ich zvuky sa akosi strácali.

Pod koreňmi vŕby sa ligoce malý strieborný zvonček. Zvonček sa jemne kolísal a z neho sa blyšťala nápisová čiarka: "Zvukový zvonček - vráti zvuk, keď vrátiš radosť." Mieška opatrne ťukla labkou na zvonček. Zvonček zavibroval a z jeho stredu sa ozval mäkký hlas, ktorý nebol ani vtáčí, ani psí, ale akoby všetkých zvukov kúsok naraz.

Hlas povedal, že zvuky sa túžili pozrieť svet a skrývali sa, pretože im chýbalo počúvanie a láskavosť. Ak chce niekto získať svoj zvuk späť, musí jeden malý skutok urobiť, ktorý poteší niekoho iného.

Mieška najprv pomyslela na svoj obľúbený poduškárik z machu. Mieška ho podarovala Rike, aby vtáčka mala teplé miesto na oddych. Keď Mieška položila poduškárik pod vetvičku, z jej hrudi sa ozvalo prvé jemné mňau. Mieška sa zasmiala a Rika si šťastne zapískala.

Fero sa rozhodol odniesť pár lesklých kamienkov Pufke, aby ich mohla schovať v svojej škrupinke. Keď Fero hodil kamienky do zátoky, z jeho hrdla vyšiel čistý haf. Pufka poslala dve veľké bubliny radosti a ozvala sa drobná bublinková melódia.

Medko si spomenul, že mal malú fľaštičku s medom, ktorú chcel vyskúšať, ale namiesto toho ju podaroval Mieške, aby si Mieška mohla občas dopriať sladkosť. Keď Medko odovzdal med, z jeho hrude vyšlo mocné brum, ktoré potichu objalo všetkých pod vŕbou.

Oňo pomohol Rike vyčistiť miesto na vetvičke tak, aby si vtáčka mohla pokojne zaspievať. Keď Oňo nenápadne roztočil malé vlny, z jeho chápadiel vyšiel veselý šplech a Rika si konečne zaspievala svoje najkrajšie šteboty.

Keď každý z nich urobil niečo milé, zvonček zasvietil teplým svetlom. Z každého zvieratka vyšlo presne to, čo mu chýbalo: mňau, haf, brum, štebot, bublinka a šplech. Zvuky sa vrátili nielen naspäť do hrdiel, ale aj do vzduchu nad zátokou. Všetci sa objali, posadili pri seba a počúvali, ako sa ich hlasy miešajú do novej, jemnej piesne.

Zvukový zvonček sa usmial tichou melódiou a povedal: "Keď sa budete počúvať a deliť, zvuky nikdy nezablúdia." Mieška, Fero, Medko, Rika, Pufka a Oňo sa pritúlili bližšie k sebe a vedeli, že deň bude plný piesní.

A tak pod starou vŕbou zaznievali nové piesne: mňau plné radosti, haf plné odvahy, brum plné pokoja, štebot plný farieb, bublinky plné smiechu a šplechty plné hry. Zátoka bola opäť plná zvukov, lebo zvieratká sa naučili, že darovanie a počúvanie sú tie najkrajšie zvuky zo všetkých.