Fík a Zvonivý kameň

Fík a Zvonivý kameň

Fík Lopatka mal štyri roky a veľmi rád počúval svet. Počúval bzučanie včiel, šuchot trávy a tiché odkašľanie starého duba pri potôčiku. V ten deň, keď sa hral na lúke, našiel medzi koreňmi malý hladký kameň, ktorý sa leskol ako mesiac v kaluži.

Kameň bol zvláštny. Fík ho položil na dlaň a kameň zašepkal cink, cink — ako zvonček, ktorý má v kapse malé tajné správy. Z toho zvuku sa pri zemi objavili drobné dvierka, tak malé, že by ich otvoril len niekto s čistým srdcom.

Fík sa uškrnul a vzal kameň opatrne do vrecka. V tom sa k nemu prišuchtala Murka. Murka bola mačka od susedov; mala belasé oči a jemný hlas. Murka bola šikovná a vždy vedela, kam fúka vietor. Keď Murka počula cink, prudko sa posadila a šepkala: „To sú notičky.“

Fík sa spýtal: „Ničoho sa netreba báť?“ Murka sa natiahla a olízla mu prst. „Nie,“ povedala Murka. „Len ideme napevno. Kameň nás zavedie do Krajiny notičiek. Tam notičky hľadajú stratené piesne.“

Za dvierkami sa ukázala cesta z mäkkého šepotu. Fík s Murkou vkročili dovnútra. Krajina notičiek žiarila jemnými farbami hudby: kvety tam rozkvitali na tóny, trávnik šepkal basové noty a vzduch nosil vysoké cinkavé pípnutia. Všetko bolo pokojné, žiadny hluk, len hudba, ktorá sa niekde stratila.

Na okraji lúky sedela malá skupinka notičiek. Boli to drobné, hladké tvary, ktoré sa najlepšie cítili, keď niekto spieval. Dnes však notičky boli tiché. „Zabudli sme pieseň, ktorá nám dáva krídla,“ vzdychla najmenšia notička. „Bez tej piesne zapadáme do trávy a zaspávame.“

Fík si položil ruku k zemii a šepol: „Pomôžem vám nájsť pieseň.“ Murka urobila malé točenie a prisadla si bližšie. „Pieseň sa často pamätá cez maličké skutky,“ povedala Murka. „Niekedy stačí spomenúť sa na niečo pekné.“

Fík zavrel oči. Spomenul si, ako dal svoju lastovičku susedke, aby jej nebolo smutno; spomenul si, ako mama hladila jeho vlasy pri zaspaní; spomenul sa na teplý čaj a smiech pri vankúšových hrách. Keď to vyslovil, z vrecka mu vykĺzol jemný tón a zaplakal do vzduchu — to bol práve kúsok piesne, ktorý potreboval.

Náhle sa jedna notička rozsvietila a zapískala. Ďalšia si spomenula na detský smiech a začala tancovať. Notičky sa všetky chytili navzájom ako ruky a zrazu vznikla nová, teplučká melódia. Melódia sa rozletela po Krajine notičiek a rozohriala každý kútik.

Zvonivý kameň zajasal a jeho cinkanie rozptyľovalo iskierky hudby po celom dome. Vzduch nad potôčikom sa zmenil na mäkké pásy farieb, ktoré spadli do Fíkovho vrecka. „Toto sú kúsky piesne,“ povedala Murka. „Doma ich môžeš niekomu darovať, keď bude potrebovať útechu.“

Fík aj Murka sa rozlúčili s notičkami. Notičky už boli veselé a znova vedeli lietať. Fík opatrne vložil kúsok melódie do svojho srdca a ďalší kúsok zašiel uložiť do vrecka. Keď vyšli späť cez malé dvierka na lúku, dvor okolo duba akoby počul inú farbu — všetko bolo spokojnejšie.

Doma Fík vytiahol z vrecka jeden malý tón a zanôtoval ho pre malú susedovu sestričku, ktorá sa práve učila zaspať bez maminy. Keď Fík spieval, dievčatko sa usmialo a zaspalo s pokojom. Murka ležala na jeho kolenách a predávala mu teplý vrčiaci zvuk na dobrú noc.

Od toho dňa si Fík vrecko s kameňom udržiaval na okne, aby jeho cinkanie bolo vždy jemné. Každý večer, keď niekto potreboval upokojenie, Fík vytiahol malý tón a podelil sa. Murka bola pri tom vždy a spievala ticho spolu s ním. Krajina notičiek zostala za dvierkami, ale jej piesne občas prišli v šepku cez vietor.