Lenko a dúha pocitov

Lenko bol malý chameleón. Býval pri pokojnom jazierku medzi trsmi trávy. Keď sa chcela mačka Maja zahrať na schovávačku, Lenko sa snažil byť nenápadný. Namiesto toho sa mu však farby menili tak, ako keby čítal z myšlienok.

Jedného dňa prišla k jazierku Maja. Maja bola smutná, lebo stratila svoju červenú mašličku. Maja sa tulila k tŕstiu a ticho vzlykala. Lenko sa pozrel na Maju a zrazu stmavol do nežnej modrej. Modrá farba prišla sama, ako keď vietor hladí hladinu jazierka.

„Ty si smutná,“ povedal Lenko tichým hlasom. „Chceš, aby som ti pomohol nájsť mašličku?“

Maja pozrela na Lenka. Maja sa napila odvahy. „Áno, Lenko. Hľadala som ju pri starom paŕíku, ale nenašla som ju.“

Lenko sa pomaly roztiahol a zlatistá žltá sa začala hráť na jeho chrbte. Žltá farba hovorila, že chce priateľstvo a nádej. Potom spolu prehľadali trávu. Maja našla mašličku u koreňa stromu. Maja sa rozosmiala a Lenko sa rozžiaril jasnou žltou.

Prišli aj ďalší priatelia. Bruno, veľký medveď, sa priblížil opatrne. Bruno bol hanblivý, hoci bol silný a dobrosrdečný. Keď sa Bruno pristavil pri vode, Lenko sa na chvíľu zazelenal. Zelená farba ukázala zvedavosť a trochu hanblivosť. Bruno sa pousmial, dal malý úklon a sadol si ďalej do tieňa.

Vtáčik Pipka priletela a zapískala veselo. Pipka bola veselá a radostná. Lenko hneď rozkvitol jasnou žltou, ktorá sa s Pipkiným spevom rozliala nad hladinou. Aj Sárka, drobná rybka, vykukla z vody. Sárka bola pokojná a trochu tichá. Lenko zjemnel do perleťovej modrozelenej a Sárka mu dopovedala svojím jemným pohybom plutvy, že sa cíti bezpečne.

„Čo keby sme si urobili piknik, priatelia?“ navrhol Lenko. „Urobíme dúhový piknik. Každý sa podelí o farbu, ktorá mu ukáže, čo cíti.“

Maja prikývla. Bruno sa pousmial. Pipka zavesila na vetvičku malý kus slamy a zatancovala. Sárka poslala z vody malé bublinky, ktoré lietali ako malé hviezdičky. Všetci si priniesli drobnosti: Maja mašličku, Bruno medový kúštik, Pipka bobuľu a Sárka lesklý kamienok.

Na pikniku Lenko menil farby podľa toho, čo kto povie. Keď niekto povedal „som šťastný“ alebo „mám radosť“, Lenko žiaril žltou. Keď niekto povedal „som smutná“, Lenko zmäkol do modrej. Ak bol niekto zvedavý alebo trochu hanblivý, Lenko sa zazelenal. Keď bolo všetko pokojné a tiché, jeho farba prešla do jemnej perleťovej.

Priatelia sa naučili pomenovať svoje pocity. Maja už vedela povedať, že bola smutná, ale teraz vedela aj povedať, že je šťastná. Bruno povedal, že sa niekedy bojí, ale že s priateľmi sa cíti istejšie. Pipka spievala o radosti a Sárka ukázala, že pokoj má svoju veľkú silu.

Keď slnko začalo klesať, všetci si sadli okolo jazierka. Lenko sa rovnomerne zafarboval do teplej dúhy. Pozrel na priateľov a cítil, že je dôležitý. „Moje farby pomáhajú, pretože počúvam,“ povedal Lenko nenútene.

Všetci sa objali tak, ako sa dá objať, keď si každý drží vlastnú farbu v srdci. Bolo ticho a príjemne. Dúhový piknik sa skončil s úsmevom a s pocitom, že aj malé tvory majú veľké srdcia.

Lenko od toho dňa vedel, že nemusia všetci vyzerať rovnako, aby si rozumeli. Stačilo, aby sa počúvali a aby si dovolili ukázať, čo cítia.