Noc tichých zvukov

Noc tichých zvukov

Na lúke pri potôčiku žil Macko Mrúsko, malý medvedík, ktorý mal rád tiché zvuky. Macko Mrúsko mohol veľmi jemne brumlkať a jeho brumlkanie znelo ako teplý vánok.

Blízko potoka bývala Mačka Minuška. Mačka Minuška mala hebkú srsť a keď sa pritisla k zemi, vedela tak ticho priasť, že kvapky na listoch začali jemne cinkať.

Vedľa starej vŕby sa hral Psík Blek. Psík Blek nosil malé kamienky v trúbke a keď nimi klepol o seba, vznikal tichý zvuk ako šuchot listov.

Na vetvi sedel Vtáčik Pípo. Vtáčik Pípo pískal malinké melódie, také krehké, že motýle zastali a počúvali.

V potoku plávala Rybka Liska. Rybka Liska tvorila bublinky, ktoré pri výstupe do vzduchu vydávali jemné puknutia ako malé zvončeky.

V zátoke plávala delfínka Dori. Delfínka Dori mala hlas, ktorý cítili aj korene stromov pod vodou; jej pískanie bolo hladké ako hladina pri západe slnka.

Raz prišla na lúku aj Dodo, malý dinosaurus. Dodo niekedy ticho šliapol po machu a jeho krok znel ako mäkký bubon.

Jedného večera sa zišli všetci pri potôčiku: s Mačkou Minuškou, s Psíkom Blekom, s Vtáčikom Pípom, s Rybkou Liskou, s delfínkou Dori, s Dodom a s Mackom Mrúskom. Chceli spolu vytvoriť niečo zvláštne — most zvukov, ktorý by spojil lúku s potokom a more s oblohou.

„Čo dokážeme my sami?“ spýtal sa Macko Mrúsko a jemne otriasol labkami.

Mačka Minuška sa pritúlila k hladine a začala ticho priasť. Jej pradenie bolo ako šepot tráv. Psík Blek položil kamienky blízko seba a jemne ich poklepával. Vtáčik Pípo pridával svoje pískačky, Rybka Liska posielala hore malé bublinky a delfínka Dori posielala vlnky plné tónov. Dodo opatrne šliapol, a jeho krok dal rytmus všetkým ostatným.

Zvuky sa spojili. Bublinky Rybky Lisky niesli pieseň Vtáčika Pípa, pradenie Mačky MinuškY obalilo brumlkanie Macka Mrúska, kamienky Psíka Bleka dali rytmus a tón Delfínky Dori rozpustil všetko hladko. Spolu vytvorili most, ktorý sa vznášal nad potôčikom ako dúhový pás zvukov.

Most bol taký jemný, že cez neho mohla prejsť myška, aj husička, aj malá vĺčka v tráve. Každý, kto prešiel cez most tichých zvukov, cítil radosť v bruchu a pokoj v srdci. Dodo sa usmial, lebo videl, že jeho krok pomohol všetkým.

Od tej noci sa na lúku schádzali zvieratká každý večer. Nie preto, aby robili veľa hluku, ale aby počúvali. Každé z nich vedelo, že aj ten najtichší zvuk má svoje miesto a môže niekoho potešiť. Macko Mrúsko bol pyšný, Mačka Minuška bola šťastná, Psík Blek sa vrtel od radosti, Vtáčik Pípo si spieval nové melódie, Rybka Liska pískala bublinky, delfínka Dori hladila vody svojím spevom a Dodo opatroval mäkký krok mosta.

Most tichých zvukov zostal na lúke dlho. Keď bol svet príliš hlučný, zvieratká sa vrátili k nemu a zistili, že stačí jeden šepot, jedno pradenie alebo jedno bublanie, aby sa všetko upokojilo. Most ich spojil a každý večer ich obyčajné zvuky premenil na niečo krásne.