Šudlík a svietiaci kútoček

Na malom kamennom pobreží, kde sa more jemne šepká s pieskom, žil malý krab poustevníček Šudlík. Šudlík mal domček v starej mušli a rád zbieral drobné veci, ktoré nostro ho našli pri vode.

Raz pri západe slnka Šudlík našiel menšiu mušľu, ktorá jemne žiarila. Mušľa nebola veľká, bol tam len krehký, teplý svit. Šudlík ju položil pred svoj domček a rozmýšľal, čo to môže byť. Keď svitlo tmavo, mušľa sa rozohriala, ale svetielko zostalo, akoby bolo trochu hanblivé.

Šudlík sa rozhodol, že povie o tom kamarátom. Najskôr šiel za Mínou, mačičkou, ktorá sedela na piesočnej dunke a leňošila. S Mínou hovoril takto: „Mína, našiel som mušľu, ktorá jemne svieti. Pomohla by si mi?“ Mína sa zasmejala a povedala: „Pomôžem. Dám ti teplú chlpatú guličku, nech je pri mušličke útulno.“ Mína podala Šudlíkovi malú vlnku a pomohla ju uložiť pri mušli.

Potom Šudlík bežal k Fúrikovi, psíkovi, ktorý rád nosil dookola pestré kamienky. S Fúrikom hovoril: „Fúrik, vieš nájsť niečo, čo by mušličku podržalo?“ Fúrik sa usmial a priniesol hladký kamienok. „Tento kamienok môže mušľu pomaly podoprieť, nech sa nekotúľa,“ povedal Fúrik a položil kamienok pod mušľu.

Na lúke pod bralom žila Baruška, medvedica, ktorá mala rada mäkký mach. Šudlík sa k nej zašiel spýtať: „Baruška, môžeš darovať niečo teplé?“ Baruška dala malý plátok machu a hovorila: „Pre teba a pre kamarátov, nech je pri mušličke mäkko a príjemne.“ Šudlík položil mach vedľa mušle a dobre sa mu pri tom dýchalo.

Pipko, vtáčik, pristál na vetvičke blízko mora. Šudlík sa k nemu naklonil a povedal: „Pipko, vieš niečo, čo by mušličku rozveselilo?“ Pipko zapískal veselú melódiu a povedal: „Zaspievam jemnú pieseň na dobrú noc.“ Pipko zaspieval tichú pesničku, a hudba sa plazila ponad vlnky ako mäkký závoj.

Lučinka, malá rybka, prišla plávať tesne pri brehu a pozrela sa na mušľu. Šudlík jej povedal: „Lučinka, vidíš, ako trochu svieti? Môžeš pridať niečo z mora?“ Lučinka sa usmiala vodnými perličkami a narušila povrch mora malými škvrnkami trblietok. Vďaka jej čírej vode sa svetielko v mušličke rozžiarilo ešte viac.

Keď všetci kamaráti podarovali svoje drobné dary, mušľa zaplakala pokojnejším svetlom. Šudlík si uvedomil, že svetlo nie je len v mušľe, ale v tom, že sa o ňu kamarátmi niekto postaral. Vlnka bola teplo, kamienok bezpečie, mach pohodlie, pieseň ticho a voda blyšťanie. Spolu vytvorili malý svietiaci kútoček na brehu.

Večer, keď sa nebo ponorilo do tmavomodrej prikrývky, usadili sa Šudlík, Mína, Fúrik, Baruška, Pipko a Lučinka pri svietiacej mušličke. Každý pocítil pokoj, každý sa usmial. Šudlík si ľahol pri mušľu a povedal: „Ďakujem vám, priatelia. S vami mám domček teplý aj jasný.“

Tak sa na malom pobreží vytvoril nový zvyčaj: keď niekto našiel niečo zvláštne, zvolal kamarátov a spoločne darovali tomu zvláštnemu kus svojho srdca. A večer, bývalo, svietil na brehu kútoček, kde sa zvieratká schádzali, počúvali tichú pieseň a odpočívali v spoločne vyrobenom teple.