Ria a nočné obrazy z kamienkov

Ria bola malá rybka so zvedavými očkami. Žila pri plytkej zátoke, kde sa more jemne húpalo a kamienky pod vodou sa ligotali ako malé svetielka.

Ria veľmi milovala farby. Každý deň zbierala farebné kamienky, malé mušličky a kúsky lesklej riasy. Všetko si ukladala do úkrytu medzi koralmi a potajomky skúšala ukladať z toho obrázky.

Jedného popoludnia plávala Ria tichšími miestami zátoky a uvidela Misku. Miska, mačička z hrádze, sedela na plochom kameni a pozorovala vlnky. Miska si všimla farebné kamienky a úsmev jej roztiahol fúziky.

„Ahoj, Ria,“ zavolala Miska jemne. „Čo to skladáš?“

Ria sa otočila a ukázala svoj najnovší obraz z kamienkov. „Chcela by som, aby zátoka žiarila aj v noci,“ povedala Ria. „Keď nastane mesiac, nech sú tu malé svetlá ako hviezdy.“

Miska prikývla. „To by bolo pekné. Pôjdem po Tonka a po Brumka, uvidíme, čo vedia vymyslieť.“

Tonko bol malý psík s modrou stuhou na krku. Tonko rád nosil mušličky, ktoré našiel na pláži. Brumko, medvedík z lesíka pri rieke, mal v zásobe suché listy a mäkkú riasu, ktorou sa vedel zahriať aj v hmle.

Pípek, vtáčik s drobným spevom, prilietal zhora a pozeral sa na všetko z výšky. Škubko, malý delfín, sa bavil pri okraji zátoky a trpezlivo počkal, kým sa kamaráti dohodnú.

„Môžeme urobiť obraz z kamienkov a mušličiek na plytčine,“ navrhla Ria. „Keď zapadne slnko a mesiac svieti, vlnky budú kamienky pohladkávať a ony budú odrážať svetlo. Bude to vyzerať ako živé hviezdy.“

Miska priniesla tenký setrík na hladké úpravy. Tonko nazbieral lesklé mušle a položil ich pri okraji plytčiny. Brumko doniesol mäkké riasy, aby stezky medzi kamienkami vyzerali ako linky na obraze. Pípek dohliadal zhora, aby mal každý kamienok svoje miesto. Škubko po šepote vĺn jemne uložil posledné kamienky tam, kde boli najlepšie viditeľné z hladiny.

Každý robil to, čo vedel najlepšie. Ria trpezlivo triedila farby, vyberala modré, zelené, ružové a biele kamienky. Miska jemne hladila kamene labkou, aby sa pekne leskli. Tonko skákal po brehu a pomáhal prenášať ťažšie mušle. Brumko prekladal riasu, aby obrazu dodal tvar. Pípek spieval tichú melódiu, ktorá všetkých upokojovala.

Keď začalo zapadať slnko, obraz bol hotový. Na plytčine ležalo niekoľko kruhov a cestičiek z kamienkov a mušličiek. Ria sa ponorila k obrázku a jemne pokynula plutvou. Vlnky sa začali hrať a mesačné svetlo sa rozlievalo po hladine.

Ako sa mesiac vyšplhal na oblohu, kamienky sa začali lesknúť. Odrážali svoju farbu do vody, a voda zase posielala malé trblietky späť na oblohu. Zdalo sa, že celé dno zátoky sa rozsvietilo, akoby niekto rozsypal drobné hviezdy po mori.

Ria sa usmiala. Bolo jej teplejšie pri srdiečku. „Ďakujem vám,“ povedala. „Bez vás by tento obraz nikdy nebol taký pekný.“

Miska sa prikrčila na okraj kamena a očká jej žiarili. Tonko sa rozbehol okolo zátoky a radostne štekal. Brumko si spokojne zahriakol. Pípek zopakoval svoju tichú pesničku a Škubko zahrúmal, akoby povedal: „Výborne.“

Odvtedy každú noc pri mesiaci prišla k plytčine skupinka priateľov. Niekedy Ria upravila obraz, inokedy Miska priniesla nové farebné kamienky. Obraz sa menil s ročnými obdobiami a vždy prinášal radosť všetkým, ktorí ho prišli obdivovať.

A tak zátoka žiarila nielen vďaka mesiacu, ale aj vďaka priateľstvu a láskavým skutkom, ktoré dali dohromady malú nočnú galériu z morských darov.