Žužov zázračný zberač zvukov

Ježko Žužo bol malý zberač zvukov. Namiesto sieťky na motýle nosil plechový hrnček s dierkou, ktorý nazval zachytávačom šepotu. Žužo veril, že zvuky sa dajú chytiť, uložiť a neskôr vypustiť ako drobné radosti. Bol presvedčený, že takto urobí niekomu pekný darček.

Susedka mačka Lujza bola elegantná a pokojná. Lujza mala rada tiché šušťanie starého papiera a z toho robila hovienok piesne. Dievčatko Anička sa tiež rada pridala, keď Žužo potreboval nápady. Anička nosila červené gumičky do vlasov a vždy, keď sa rozosmiala, vyskočili jej dve kazy smiechu ako malé balóniky.

Na vetve nad lúkou sedel vtáčik Kvík. Kvík mal cinkavý zobák a poznal stopu každého raptavého zvuku. Zo starej kaluže poskakoval žabák Pájo, ktorý mal hlas ako malý bubienok. A v strede lúky rástol mohutný dub, ktorého meno bolo Dubko; Dubko šumel nočnou básňou a počúval všetko, čo sa stalo.

Jedného dňa Žužo vysníval veľkú myšlienku: nazbiera zvuky do darčeka pre Dubka na jeho narodeniny. „Dubko má rád rozprávanie listov,“ povedal Žužo. „Dáme mu koncert, ktorý si bude pamätať!“

Najprv išiel Žužo za Lujzou. Chcel zachytiť jej tiché pradenie. Lujza sa pohodlne natiahla pri truhle a začala ticho prechádzať labkou po starom flísovom plédiku. Žužo priložil zachytávač ku labke a počúval. Ale namiesto pradenia zachytil jemné chrastanie — to bol starý gombík na kabáte Aničky, ktorý sa v tom čase kotúľal po lavičke. Žužo sa zamračil a vzal hrnček bližšie. Zistil, že každý zvuk sa rád schováva, ak ho hľadáš príliš rýchlo.

Naspäť pri potôčiku stretol Kvíka. „Kvík, vieš cinkať tak, aby to znelo ako malý zvonček?“ spýtal sa Žužo. Kvík zahuckal, rozvibroval svoj zobáčik a z potoka vyskočil malý tón, ktorý pripomínal kľúče. Žužo zachytil ten tón do hrnčeka. Keď hrnček otvoril, tón sa jemne poškrabal o jeho stranu a začal sa smiať — to bola len miniatúrna rehota, ktorú vyvolal zvuk kameňa, čo sa pokrčil, nie dráždivý smiech živého tvora.

„To bude zaujímavé,“ usmial sa Žužo. „Tento tón vložím do vrecka s cinkavými kúskami.“

Pri jazierku si všimol Pája. Žabák Pájo sa práve snažil trénovať bubnovanie na listoch vodných rastlín. „Pájo, mohol by si mi požičať svoj bubnový zvuk?“ spýtal sa Žužo. Pájo zakvákal a udrel do listu, až vznikol hlboký, teplý klopkot. Žužo ho chytil do hrnčeka a mal pocit, že počuje malé bubny, ktoré tancujú.

Cestou späť žmurkol na Žužove uši cvrček. „Cvrčok sa mi stratí,“ poznamenal Žužo a nahol hrnček. Cvrček sa nasťahoval na okraj hrnčeka a začal píliť svojím smiešnym nástrojom. Žužo sa pokúsil urobiť dobrú melódiu z týchto rôznorodých zvukov, ale keď hrnček otvoril, všade po lúke sa rozozvučalo niečo iné: kľúčový tón, bubnový klop, cvrkot a jemné chrastanie. Ani jeden zvuk neznel tak, ako ho čakal — no práve to ho rozosmialo.

Keď prišla Anička, smiala sa tak, že sa jej gumičky roztočili. „Žužo, čo tam miesiš?“ spýtala sa. Žužo jej ukázal hrnček a vysvetlil plán. Anička sa zasmiala ešte hlasnejšie a jej smiech sa zachytil v diaľke, pretože za plotom sa začali kývať kvety. Lujza sa pristavila, pomňaukla a ponúkla svoje malé pradenie, ktoré bolo tentoraz skutočne pradením, nie chrastajúcim gombíkom.

„Ak dáme všetko dokopy, vznikne koncert,“ poznamenal Kvík. „A možno sa Dubko zasmie!“

Žužo usporiadal skúšku. Každému dal do rúk jeden zvukový kúsoček: Kvík mal cinkavý tón, Pájo bubnový klop, Lujza jemné pradenie a Anička balóniky smiechu. Žužo postavil hrnček doprostred a navrhol, aby každý pustil svoj zvuk po poriadku. Keď sa uskutočnila skúška, všetko znelo divne, veselo a trocha chaoticky — ľahká melódia preplietla kľúč s kvákaním a pradením. Zvuky sa poplietli ako šnúrky na topánkach, no nikomu to neprekážalo, lebo všetci sa smiali.

V deň Dubkových narodenín pozvalo malé hrdlo lúky strom všetkých. Žužo niesol hrnček ako poklad. „Toto je zbierka zvukov pre teba,“ povedal a otvoril zachytávač. Namiesto presne uložených melódií sa z hrnčeka vyšmykol prúd malých zvukových spomienok: cinknutie, ktoré znie ako kľúč v bráne, hlboké klopnutie ako kroky pri večernej kolibe, pradenie, ktoré pripomína zavinutie starého plédika, a smiech, ktorý niesol vôňu jahôd s Aničkinými gumičkami.

Dubko sa nevedel hýbať, len počúval. Jeho konáre zafúkal vietor a listy sa rozkikiríkali v akomsi opojení. A potom sa stalo niečo, čo Žužo neočakával: Dubko zašumel tak hlboko, až sa to rovnalo smiechu. Ten zvuk bol dlhý a mäkký, ako keď sa večer zabalíš do teplého deky.

„Ďakujem vám,“ zašumel Dubko. „Toto sú zvuky, čo mi pripomínajú deň. Vaša zbierka mi ukázala, že niekedy je najkrajší zvuk ten, ktorý vznikne, keď sa rôzne veci stretnú.“

Žužo sa usmial tak široko, že mu bodlinky naskočili viac než obvykle. Lujza sa uškrnula, Kvík odpískal novú melódiu a Pájo si na list položil nohu, akoby dokončil skladbu. Anička trafila malý zvukový gombík smiechu a zatlieskala.

Na lúke sa rozhostilo ticho plné spokojnosti. Žužo pochopil, že zachytiť zvuk nie je to isté ako ho vlastniť. Najkrajšie bolo zdieľať ho. A tak namiesto toho, aby si Žužo svoje zvuky nechal, rozdelil ich medzi priateľov. Každý dostal kúsok koncertu v sebe a spoločne ho mohli hocikedy znovu vyčarovať.

Ako to skončilo

Odvtedy sa na lúke často konali malé koncerty, kde deti i zvieratká priniesli svoje vlastné drobné zvuky. Žužo už nechodil s plechovým hrnčekom tak vážne. Niekedy ho len tak držal a počúval, ako vietor rozpráva príbehy cez dierku. Vedel, že najzvláštnejší a najteplejší zvuk je priateľstvo.