Bublinka a Pufka, ktorá menila svet na bubliny

V malom mestečku, hneď pri parku, bývala veverička Bublinka. Bublinka mala rýchle nožičky, veľké oči a ešte väčšiu chuť objavovať. Najradšej zbierala farebné loptičky a stonky, z ktorých si tvarovala korunky. Jedného dňa pri starom pníku objavila niečo lesklé — paličku so sieťkou na konci. Bola to Pufka, čarovná bublinková palička.

Bublinka si Pufku opatrne pohladkala a šušťajúci zvuk jej pripomenul chutné orechy. Skúsila ňou fúknuť. Z úzkej sieťky vyletela prvá bublina a v nej žiarila malá červená stužka. Bublina sa pomaly vznášala, zakrútila sa nad lavičkou a poletela k dievčatku Eme, ktoré sedelo pri maminej deke.

Ema sa pozrela hore a zrazu mala na hlave stužku. Ema sa najskôr zasmiala a potom pozrela na psíka Rikiho, ktorý si práve hryzol vlastný klobúčik. „Riki, kde si dal moju stužku?“ spýtala sa. Riki sa pozrel, trochu zakrútil chvostíkom a chcel štekneť, lenže namiesto štekotu sa ozval krátky „pip“. Všetci sa pozreli na seba a zamračili sa: to nebol obyčajný deň.

Bublinka sa snažila vysvetliť, že našla Pufku, ale Ema si myslela, že Riki klame, a susedka Olinka si myslela, že jej vietor odfúkol šál. Každé nedorozumenie rástlo, až kým ďalšia bublina nevzlietla priamo nad kolieskom s Rikiho obľúbenou loptičkou. Loptička sa ocitla v priehľadnom obláčiku a pomedzi konáriky stromu sa vyhrnula až do koruny. Riki zdvíhal hlavu, skákal a vyčítavo pozeral, akoby chcel povedať: „Ale veď to nie som ja!“

Keď babka Olinka prišla bližšie, zistila, že jej šal do bubliny zachytil malý kúsok lúčov. Šál v bublinke tancoval a bublina jemne vydávala pískavé zvuky, ako keď sa lakťom poklepne o fľašku s mliekom. Bublinka sa ešte viac zasmiala, lebo tie zvuky jej pripomínali hudbu, ktorú počula pri nočnom ohníku.

Ale nie každý sa smial. Ema rozmýšľala, prečo sa všetko deje práve teraz, keď mala mať piknik. Riki bol smutný, lebo nemal svoju loptičku. Susedka Olinka hľadala svoj šál a zamotala sa do vysvetľovania. A medzi tým sa Pufka leskla na slnku a znovu a znovu vyfukovala bubliny, ktoré niesli maličké prekvapenia.

Bublinka sa rozhodla prestať fúkať sama. Pribehla k deke, podala Pufku Eme a povedala: „Skús fúknuť so mnou.“ Ema najskôr váhala, ale potom sa usmiala a obe fúkli naraz. Z bubliny vyskočil jemný tón, ktorý zaznel ako zvonec, a vnútri bubliny sa mihlo niekoľko malých predmetov. Bublina sa zastavila nad trávnikom a potom sa pomaly rozprskla. Všetko, čo bolo v nej, sa vrátilo na svoje miesto: stužka dopadla na deku, loptička spadla Rikiovi pri labky a šál sa zakymácal späť na susedkinu ruku.

Všetci sa naklonili dopredu a pozorovali ďalšiu bublinu. Tentoraz do nej zachytili vôňu koláča. Keď sa bublina rozpadla, na deke sa objavili čerstvé sušienky, ktoré Ema so smiechom rozdávala. Vesmír bublín sa zdal zrazu menej záhadný — stačilo fúknuť spoločne a bubliny vrátili to, čo vzali.

A takto to dopadlo

Od toho dňa sa Pufka stala obľúbenou vecou celého parku. Bublinka s Emou a psíkom Rikiom každý deň skúšali nové triky: fúkali bubliny, v ktorých sa objavovali malé hudobné melódie, jemné vločky lístia a raz aj kúsok starého náramku, ktorý si hľadal cestu k babke Olinke. Nikto už neskrýval, že sa sem tam stane nedorozumenie, lebo stratené veci sa zrazu objavovali v bublinách a všetko bolo potrebné len vrátiť späť.

Susedka Olinka raz priniesla veľký koberec na piknik. Ema doniesla farebné taniere, Riki priniesol svoje najtichšie štekanie a Bublinka si nechala na hlave drobnú korunku z lupienkov. Keď fúkli bubliny všetci naraz, park sa zmenil na miesto plné smiechu. Deti aj zvieratá po sebe hádzali malé triky a bubliny tancovali vo vetre ako malé rozprávky.

Večer, keď sa slnko sklonilo a lístie stromov sa lesklo zlatom, Bublinka odložila Pufku do malej škatuľky vedľa pníka. Všetci sa poďakovali za deň plný prekvapení a rozlúčili sa s tým, že zajtra príde ďalší piknik, ďalší smiech a ďalšie bubliny. Ema objaímala psíka Rikiho, susedka Olinka poľutovala, že si zabudla priniesť svoju obľúbenú knihu, a Bublinka si šepkala: „Najkrajšie na tom je, že sme to všetko robili spolu.“

A tak Pufka zostala tam, kde ju našli — pri starom pníku — pripravená na ďalšie dobrodružstvá. Len teraz už všetci vedeli, že keď sa niečo stratí, netreba obviňovať jedného. Stačí sa spoločne pozrieť hore, nad seba, fúknuť a počkať, kým bublina všetko vráti naspäť.